Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


LLegenda o LLiazke

14. 11. 2008
LLEGENDA O LLIAZKE I
AKO SA LLANG NARODIL A PREŽIL
Kedysi dávno, keď na pravlasti československej ešte dohasínal socializmus, v kraji vysoko v horách, kde krabice s výhľadom do ulice išli na dračku, medzi prostými ľudmi Kultu LLiazky, narodil sa LLang.
Bolo to skoro zdravé dieťa, pýcha rodiny. Svojím zvučným „Luééé!“ zháňal každé ráno ovce na pašu, bol užitočný a obľúbený. Nažíval si vo veselosti a pokoji, až raz prišiel studený zimný deň a posvätná LLiazka primrzla. Rada starších sa zbehla a bola porada Najvyššej krabice.
         Ako sa starší radili, LLang práve zháňal ovce z paše. Už neposlúchali jeho „Luééé!“ a to bolo zlé. Odkedy posvätná LLiazka zamrzla, nič nešlo tak, ako malo. Darmo LLang vyluéééával na ovce ,darmo ich fackoval po zmrznutých hlavách. Nakoniec to vzdal a vybehol na vrchol kopca, aby celej dedine zvestoval svoj neúspech. Ako otváral ústa na svoje „Luééé!“ osvietilo ho tisíc voltov a hneď mu bolo všetko jasné. Zbehol do dediny a prišiel medzi starších s myšlienkou hodnou LLanga: „Luééé!“
         Rada starších sa k nemu obrátila a ustrnula v úžase. LLang len prišiel a vyriešil celý problém! Hŕstka tých, čo ustrnutie prežili, sa vyhrnula z Najvyššej krabice a obkolesila posvätnú LLiazku. Bol čas na LLiazkový zimný tanec.
Začal prapradedo LLanog. Spravil dva kroky k LLiazke, potom padol na zem a zamrzol. Po ňom pradedo Langič a pratetka LLama, vybrali sa ruka v ruke k LLiazke. Na polceste padli na zem a zamrzli. V tej chvíli vyrazil zo záveja prastrýc LLangol a rozbehol sa rezkým krokom k LLiazke. Prišiel ku dverám, výdatne po nich tresol a zlomil si zápästie. Krivkajúc naspäť sa potkol a zamrzol. Statný dedo LLoglong sa napriamil s takým praskotom, že to zhodilo pár primrznutých vrabcov z neďalekého stromu. Potom schytil svoje verné vidly a rozbehol sa proti dverám. Ľad z dverí nárazom spadol, dedo LLoglong sa prebodol svojimi vernými vidlami a zamrzol.
Posledný bol tatko Lang. Pozrel na syna LLanga a potom na LLiazku. Zas na LLanga a zas LLiazku. Na LLanga, na LLiazku, na LLanga, na LLiazku, na LLanga, až sa mu zakrútila hlava, spadol na zem a zamrzol. LLang sa tak rehotal, že si vyhodil hubu z pántov. Odvtedy sa tvári ako kríženec Pepka námorníka a šibnutého Kojota.
S týmto výrazom zobral tatkovi Langovi kľúče, preliezol zamrznutých predkov, s tým istým výrazom vypáčil vidly z deda LLoglonga, vidlami dvere z pántov a s tým istým výrazom naštartoval posvätnú Liazku. To ale nevedel, že zbytok dediny má na korbe.
Koniec 1. časti
 
 
 
LLEGENDA O LLIAZKE II
AKO LLANG NAŠIEL NOVÝ DOMOV
         Z dediny viedla len jedna cesta a tá bola v studených zimných dňoch, ako bol tento, zasypaná snehom. Všade okolo bol ľad a vyradené krabice pre susednú dedinu. S tým si ale LLang hlavu nelámal.
         Keď už LLiazka odmrzla natoľko, aby bola pojazdná, skúsil sa pohnúť z miesta. Posvätná LLiazka bola zaparkovaná krížom cez koryto potoka.  Nikto nikdy neprišiel na to, aký to malo význam. Teda keď LLang zošliapol plyn, LLiazka vbehla zadnou nápravou do potoka a nešlo s ňou pohnúť. Zároveň z nej LLang vysypal svojich súdruhov. Nevšimol si to, len ďalej šliapal na plyn, aby sa pohol. Kolesá prešmykovali a zasypávali súdruhov hustým bahnom. Súdruhovia prišli na to, že ich posvätná LLiazka trestá. Museli sa jej odvďačiť. Tak sa teda dvadsať detí zaprelo do posvatnej LLiazky a postupne ju vytlačili z potoka.
         LLang sa potešil, že sa LLiazka neprotiví jeho vôli ani plynovému pedálu. Pekne poslúchala a šinula sa vpred. Nevedel o tom, kto ho dostal z potoka na rozbitú dedinskú cestu. Zobral to rovno cez Llingovu krabicu s teniskami, chliev deda LLoglonga až hore na kopec, kde nechal ovce. „Luééé!“ skúsil na ne zavolať. Keď neodpovedali, pohol sa ďalej. Počas tej malej zastávky súdruhovia dohnali LLiazku a naskákali späť na korbu. LLang sa spustil s LLiazkou dole kopcom. Po zasneženej lúke sa LLiazka šmýkala ako poriadne namastený tuleň. V kabíne sa triaslo úplne všetko okrem Llangovho skrutkového výrazu. Vtom jedno z detí preletelo cez priečku až na sedadlo spolujazdca. LLang zatiahol ručnú brzdu, vytrhol ju a tresol ňou decko po hlave. To upadlo do bezvedomia a vypadlo vypáčenými dverami von. Keď to videli ostatné decká, chytila ich panika. Medzitým LLiazka poslúchla ručnú brzdu a šmykom zastala na križovatke pri hrádzi. Niektoré decká uprostred šmyku vyskočili a zaleteli až do jazera.
LLang vyskočil z LLiazky vyhrabal odkiaľsi lopatu a žačal odhadzovať čelné sklo. Kým zišli z lúky, nakopila sa na ňom hrubá vrstva snehu a blata. Ako tak odhadzoval, udrel mu do hlavy akýsi plech. Bola to značka. Šípka z nápisom BLAVA. Pôvodne stála na rohu križovatky, ale LLiazke nemohla odolať. Nechal čelné sklo tak a nasadol do LLiazky. Značku si zobral so sebou a sledoval všetky ostatné, čo sa na ňu podobali. Viezol sa nekonečne dlho, ignorujúc vreskot súdruhov. Nakoniec, a to bolo už dlho po polnoci, sa s LLiazkou vybúral na úpätí kopca. Našiel to. Bolo tam všetko ako v jeho rodnej dedine. Krabice, tenisky ale aj plno iných vecí. Vyliezol na kopec, tak ako doma, keď zháňal ovce. „Luééé!“ zavolal a videl že za ním idú súdruhovia. Založil novú dedinu. Na skládke blízko Blavy. 
Koniec 2. časti
 
 
 
LLEGENDA OLLIAZKE III
SŤAHOVANIE NÁDOROV
       LLangova krabicová dedina prekvitala. Súdruhovia prinášali stále ďalšie a ďalšie krabice, aj skrutiek bolo viac než dosť. Raz ráno LLang sedel v Novej Najvyššej krabici a pracoval. Zbieral skrutky, čo ležali kdekade okolo neho a skladal ich na kopu. Potom ich zoradil do radov, potom do stĺpcov a potom ich znova pozbieral. Robil to už dve hodiny. Od sústredenia vraštil tvár, až z nej bola úplná skrutka. Tú má LLang dodnes.
         Neskôr sa LLang dostal cez kanál, sklad a zásielkovú službu až do ústavu na výskum biologických porúch v Innsbrucku. Vedci si dlho mysleli, že jeho skrutka je dedičná, lebo nevedeli o jeho práci. Ale keďže nevedeli ani o jeho rodine, zabudli na to a LLang im utiekol. Ale vráťme sa späť do Novej Najvyššej krabice. Ako sa tak LLang hral, teda pracoval, dostal nápad: „Luééé!“
         Konečne prišiel na to, čo mu chýba. Doma predsa každé ráno zháňal ovce. Musel si nejaké zaobstarať. Vstal a na celú dedinu zvolal: „Luééé!“ A potom čakal, čo sa stane. Pár súdruhov zdvihlo hlavy od rozpučeného pavúka, ale inak nič. LLang čakal hodinu, dve, tri, čakal celú večnosť. Nakoniec na ovce zabudol a vrátil sa ku skrutkám. Po hodine skladania skrutiek sa mu nápad s ovcami vrátil odtiaľ, kde medzitým bol, a tresol ho pritom do hlavy. Vlastne to nebol ten nápad, ale zárubeň dverí, ktorú mal opretú o stenu.
Keď sa LLang po zásahu pozviechal a oprášil, vydal sa svoj veľkolepý nápad uskutočniť. Vybehol z krabice, rozhodil tlupu súdruhov nad pavúkom a vyskočil sa kopec. Predtým tam bol v noci, takže nevidel nič. Tentoraz vyvalil oči na strašne obrovský šedý oblak, čo sa vznášal veľmi nízko nad zemou a brutálne hučal – Bratislavu. Samozrejme ju nevidel celú, len časť, ktorú miestni volali Trnávka.
         „Luééé...“ pomyslel si LLang ohúrene sa urobil krok do prázdna. Priamo pod ním sa otáčal bager a nakladal odpad na nákladiak. LLang sa zrútil z kopca a pristál rovno na streche jeho kabíny. Spod nej sa ozvala dlhá reťaz nadáviek. LLang bol očarený. Našiel stroje, ako bola jeho LLiazka! Našiel svojich bohov, dokonca na jednom z nich stál. Bager sa obrátil a zamieril za nákladiakom. Medzitým si súdruhovia v dedine všimli, že LLang odišiel. S panikou sa rozbehli za ním a padali z hory odpadu. LLang videl že idú za ním a potešil sa. Znova sa sťahovali.
         LLang z bagra zoskočil až medzi domami. Tam ho dobehlo posledných osem súdruhov. Spolu preskočili plot a usadili sa v dome za ním. To bola ich nová dedina. LLang ma znovu šťastie a majitelia domu boli na dovolenke. Zobrali so sebou aj psa, teda LLang mal žrádla dosť na celú zimu.
Koniec 3. časti
 
 
LLEGENDA O POSVÄTNEJ LLIAZKE IV
VEĽKÉ JARNÉ UPRATOVANIE
       LLang prežil zvyšok zimy z (na jeho pomery) hojných zásob novej dediny. Súdruhovia sa naučili spolupracovať na otváraní chladničky a iných dôležitých rituáloch, ktoré pri založení dediny vznikli. Okrem toho našiel LLang v garáži skrutky a pustil sa do práce. Postupne prišiel na to, že majú šesť hrán. O niekoľko dní neskôr sa mu z nich podarilo poskladať pravidelný šesťuholník. Bol naň náležite hrdý. Preto nechal dvoch súdruhov hliadkovať vonku pred garážou. Hoci o tom nevedel, bol to veľmi prefíkaný ťah.
         Keď sa trochu oteplilo, súdruhovia pootvárali všetky okná a vyhodili jedným z nich skrinku z akváriom. Prišli na to, že to robí veľmi zvláštny zvuk. Ďalším z ich obrovských objavov bol splachovací záchod. Jeho zvuk bol úplne úžasný. Keby ste išli v tej dobe okolo, tak nepočujete nič, len splachovanie záchoda. To ale po troch dňoch začínalo liezť na nervy LLangovi.
         Nabehol do kúpeľne, vyhodil súdruhov a zvnútra zatarasil dvere zubnou kefkou. Súdruhovia boli bezmocní a LLang ich spoza dverí nahlas vysmial: „Luááhahaha!“ Potom vyliezol vytlčeným oknom von a strepal sa na strechu garáže. Z ničoho nič začali dvaja súdruhovia na stráži pred garážou vrieskať a zutekali do psej búdy. Tretí súdruh, ktorý sa zabával vyťahovaním klincov práve z tej búdy, sa tiež zľakol a zaliezol dnu ku kamarátom. Búdka bola bez klincov veľmi labilná a behom niekoľkých sekúnd sa rozsypala. Súdruhovia sa rozvalili v kope dosiek a vyplašene civeli na to, čo ich tak vydesilo.
Kus plota z ničoho nič odskočil na bok a spoza neho sa na dvor vrútilo obrovské monštrum s náhonom na všetky štyri kolesá. Ukrutne zavrčalo, dosadlo na trávnik a potom stíchlo. LLang ho sledoval bezpečne vyvalený na streche garáže. „Luéé.“ povedal si a čakal, čo sa bude diať. To monštrum malo kolesá, kapotu a motor. Rovnako ako jeho LLiazka a stroje, s ktorými sa zoznámil v zime.
          Vtom sa na tom monštre otvorili dvere a vysypal sa z nich maličký fúzatý chlapík. Hodil krátky pohľad na rozmlátené akvárium v tráve a na pootvárané okná. Potom pozrel na mŕtvu mačku zavesenú na dverách, na sáčky od žrádla pre psa a na to, čo zostalo z jeho búdy. Pomaly prekľučkoval pomedzi sklené črepy, granule, chumáče výstuže zo stoličiek a kúsky surových špagiet až k oknu do kuchyne. Stôl chýbal a kuchynský dres, inokedy vydrhnutý a naleštený, bol plný oleja a hrdzavého náradia z garáže. Zo zle zavretých dverí chladničky kvapkala čudne sfarbená hustá hmota podobná skazenému jogurtu. Okolo poslednej stoličky sa naháňali dve decká a striedavo sa mlátili po hlavách hrncom a panvicou.
Malý fúzatý chlapík zafučal a sťažka sa presunul k oknu do izby. Zbadal koberec súvisle pokrytý omrvinkami najrôznejších farieb a veľkostí. Posteľ bola vyklopená na stenu a z pootvorenej skrine sa ozývalo hlasné štikútanie. Zakaždým skriňa nadskočila a posunula sa o pár centimetrov. Veľký kvetináč, pôvodne položený na parapetnej doske, sa váľal v rohu a jeho obsah vypĺňal lampu na nočnom stolíku. Samotný nočný stolík na prvý pohľad nepôsobil poškodený, iba stál hore dnom.
Chlapík  znovu nahlas zafučal a odvliekol sa späť k svojmu veľkému autu. Tam skoro vrazil do LLanga, ktorý medzitým zliezol z garáže a chcel si monštrum obzrieť zblízka. Keď zbadal, že malý fúzatý chlapík naňho pozerá, zdvihol ruku s pravítkom a nadšene ho pozdravil: „Luááá!“
Chlapík mu vytrhol pravítko z ruky, bleskovo zmizol v aute a čo najjemnejšie tresol dverami. Napriek tomu to LLangovi podlomilo kolená. Auto znova zavrčalo, asi päťkrát hlasnejšie než predtým. Potom vyletelo na ulicu a prehnalo sa polmetrovou medzerou medzi značkou a smetníkom. Smetník zletel do prostred cesty a skotúľal sa o tri bloky ďalej. Tam zabil poštára a dve babky, čo sa rozprávali ponad plot. LLang si nahádzal skrutky do vrecka a vybral sa hore ulicou, kde sa monštrum šmykom predralo cez zákrutu a zmizlo mu z dohľadu.
Koniec 4. časti
 
 
 
 
 
 
LLEGENDA O LLIAZKE V
PRVÝ A DRUHÝ
       Ako LLang sledoval monštrum, dostal sa ďaleko od rozmláteného domu a keď mu konečne ušlo, dostal sa ďaleko aj od malého fúzatého chlapíka. Ale jedno ráno, keď sa podľa zvyku prebudil v krabici a vyliezol von, znovu ho videl. Veľké, čierne, vrčiace a na štyroch kolesách. Rýchlo vstal a pohol sa smerom k nemu. Mal však tú smolu, že spal pri kanáli a práve v ten deň ho údržbári otvorili. V momente, keď vybehol na cestu, stúpil na miesto, kde mal byť podľa neho pevný kovový dekel. Ale nebol tam. LLang zletel do kanála a zachytil sa na rebríku len pár centimetrov nad vodou.
„Luééé!“ zareval a skúsil sa vytiahnuť naspäť. Priečka sa mu pod rukami najprv ohla a potom zletela aj s ním do špinavého prúdu. LLanga odnieslo dlhým kľukatým potrubím až do skladu. Vykotúľal sa z rúry, prepálil stenu kartónovej krabice a uviazol v nej. Všetko čo trčalo, boli jeho tenisky. Kúsok odtiaľ sa potácali dvaja skladníci. Ten chudší mal dobrých deväťdesiat kíl a oboja mali statočne vypité.
Odrazu sa jeden natiahol a udrel toho druhého do pleca. Potom sa neskutočne sprostým spôsobom zarehotal. Ten druhý sa po náraze oprel o kopu bedničiek. Bedničky sa s rachotom zosypali. Ten prvý sa zarehotal ešte sprostejšie. Kým druhému došlo na čom sa tak rehlí, prvý ho znova tresol do pleca.
LLang po pár minútach otvoril oči. „Lué.“ Pomyslel si a skúsil sa pohnúť. Nešlo to. Zakopal nohami. Nešlo to. Zrazu začul hlasný krátky zvuk: „Huáha!“ To sa ozvalo kdesi z tmy, ktorú mal všade okolo seba. Rozhodol sa,že vstane a pôjde sa za tým zvukom pozrieť. Ozval sa rachot a znova ten zvuk. LLang sa prevážil a krabica sa prevážila s ním. Vzápätí mu čosi kvaclo na tvár. Bol to čučoriedkový džem. Z ničoho nič do krabice čosi vrazilo a LLang znova skončil v bezvedomí.
Po ďalšej rane sa už Druhý nemal o čo oprieť, tak sa tvrdo sklátil medzi bedničky. Pri tom zakopol o kartónovú škatuľu, čo sa tam nečinne váľala a nahlas na ňu zanadával, že neuhla. Keď sa Prvý zarehotal do tretice a tentokrát totálne dementne, Druhý zdvihol krabicu. Bola naňho ťažká. Napoly z hnevu, napoly od prekvapenia ju šmaril na Prvého. A že bol Prvý ten chudší, nespravil nič, len krabicu s ťažkým žuchnutím presmeroval na pás a zložil sa na zem. Zarehotal sa Druhý. Znelo to tak idiotsky ako všetky tri rehoty Prvého dokopy. Krabica sa po páse prisunula až do kamióna a kamión ju odviezol neuveriteľne ďaleko. Vyložili ho za jedným z veľkých obchodných centier v Innsbrucku.
Koniec 5. časti
 
 
 
 
 
LLEGENDA O LLIAZKE 6
VIGVAM INNSBRUCK
         LLang sa prebral na to, že sa s ním už vyše hodiny nič nedialo. Vyvalil oči priamo pred seba a potom sa posadil. „Lué.“ povedal si. Sedel vo svetle silnej lampy na akejsi bielej kocke. Pred ním bola obrovská kartotéka a hore na nej odložený plastový pohár s kávou. LLang otočil hlavu kúsok doľava. Tam boli dvere s veľkou zelenou nálepkou EXIT. LLang otáčal hlavu ďalej, až mu náhle zapraskalo v krku. Zvuk sa pár krát ozval okolo neho. „Lué...“ zahundral LLang a sklátil sa späť na zem. Takto toho videl viac. Skrinku, na nej klietku a v klietke bielu myš. Tá myš zúrivo behala v drôtenom kolese. LLang jej závidel. Vstal, podišiel k nej a rozpleštil sa o stenu z plexiskla.
         Odlepil sa od steny, no jazyk mu tam stále držal. Zatiahol. Jazyk ho pritiahol naspäť. Znova zatiahol a znova sa tresol o stenu. „Luéé.“ pomyslel si podráždene a založil si ruky. Oprel sa do vdzuchu s tým, že jazyk snáď jeho váhu neudrží a odlepí sa.
          Po dvoch hodinách LLang stále visel a jeho jazyk bol dvakrát taký dlhý ako predtým. Práve si zmyslel, že s tým niečo urobí, keď sa mu jazyk odlepil od steny a on sa znova strepal na podlahu. Po chvíli do miestnosti prišli dvaja doktori v bielych plášťoch. LLang ostal ležať na zemi, len sa prikotúľal smerom k nim a zaškúlil na nich.
         Vytiahli ho z plexiskla, posadili do kresla a začali ho testovať. Medzitým jeden z doktorov zobral pohár z kávou, čo ležal hore na kartotéke. Odchlipol si z nej a potom ju vyšplechol na stenu. Keď odchádzal, LLang zaštikútal. Doktor od šoku vyskočil a treskol sa o zárubeň dverí. Schuti zanadával a odišiel. O chvíľu bol späť s druhým pohárom. Káva bola horúca a tak pohár postavil na kartotéku, kde bol predtým prvý.
         Obaja doktori pozerali na LLanga, pripájali naňho rôzne prístroje, sledovali prastaré monitory maličké a potichu hundrali. Vtom LLang znova zaštikútal.
         Doktor odskočil a vrazil chrbtom do katotéky. Pohár s kávou mu zletel na plešatú hlavu. Doktor zavrešťal. Zamával rukami, vrazil do dverí odrazil sa od zárubne, potom do nich vrazil znova a zmizol na chodbe. Druhý doktor vyšiel za ním. LLang vstal, schmatol klietku s myšou a rozbehol sa po chodbe opačným smerom. Na druhej strane boli dvere z ápisom EXIT. LLang sa do nich rozbehol a zvalil sa na zem. Neboli otvorené.
         LLang položil klietku s myšou, otvoril dvere a vybehol. Potom sa vrátil po klietku a znova vybehol. Zase sa vrátil a zhasol na hodbe svetlo. Kdesi sa ozvali výkriky doktorov. „Luáá.“ povedal si LLang a vybehol na ulicu. Klietka mu vypadla, zletela pod auto. Auto zabrzdilo a LLang cúvol z cesty. Bol tam hrozný hluk, strašný rev. LLang si zapchal uši a odbehol.
         Hlavou vyrazil dvere a skočil do krabice. Zo skladiska ho odviezli späť do Blavy, kde je dodnes a pácha ďalšie nehorázne LLcoviny.
 
 Koniec LLegendy.
 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.