Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


kapitola 9. - Nové tváre

20. 10. 2008
Astrix čupel na útese vysoko nad hladinou mora a prezeral si jeho modré útroby. Príliv pomaly končil, akoby sa vzdával márnej snahy potopiť ostrov. Ten ostrov, menom Tigrida, nebol ako iné ostrovy, aké nájdete v letákoch cestovných kancelárií. Ten ostrov zobudil v Astrixovom vnútri to, čo sa už dlho nepokojne obracalo v mrákotách.
            Astrixove oči upútal trajekt, ktorý si razil cestu k pobrežiu pomedzi drobné vlnky. Pohľad naň v ňom vyvolal čudný pocit. Tá malá loď prišla poňho. Posledníých lezcov, ktorí ostali aj po dňoch výcviku, čakala cesta domov. Späť k rodine a normálnemu životu. Ale Astrix vedel, že jeho život už nemôže byť normálny. Puto s týmto ostrovom sa nedalo pretrhnúť. Trajekt sa priblížil a zmizol za hranou útesu aby zakotvil v prístave. Astrix rozmýšľal, že tam zostane jednoducho sedieť, až kým trajekt zasa neodíde.
„Aj ty chceš zostať?“ozval sa za ním dievčenský hlas.
Astrix sa obrátil. Za ním stála Ema so zvláštnym výrazom na tvári. Bolo mu jasné, že ona je na tom rovnako. Rovnaká sila ju pútala k ostrovu.
„Ako si ma našla?“ spýtal sa Astrix, hoci tušil, čo mu odpovie.
„Nájdem ťa, nech budeš kdekoľvek. To je moja sila. Odkedy som prešla podzemím, vidím a počujem veci úplne inak.“ odvetila Ema a na pery sa jej nenápadne vkradol úsmev.
„Už si na to pamätáš?“ Astrix dúfal, že konečne zistí, čo sa s nimi stalo.
„Nie som si istá. Akoby to boli spomienky niekoho iného. Ty si mi predsa hovoril, že som išla podzemím.“ dodala trocha vyčítavo.
„Aha. Fajn. Pekné, že mi veríš.“ Astrix sa krátko pozrel na siluetu Konberonu na obzore a potom sa pohol k prístavu. V to ráno nevedel, kam chce ísť. Len vyliezol na útes a motal sa medzi skalami na jeho rozoklanom vrchole. Nakoniec sa usadil na najvyššiu z nich a pozoroval, čo sa dialo. Obloha bola jasná, no Konberon bol odetý do ľahkého oparu. Okolo pobrežia sa nahlas naháňali čajky. Raz či dvakrát počul klepot motora Hadonosa.
            Keď sa dostali dole, obrátil sa k prístavu a znova ho pohltili pochybnosti. „Mohol by som sa rozhodnúť? Mohol by som zostať na Tigride a odkázať rodičom...“ Nevedel, čo by im odkázal. Nenapadalo ho žiadne vysvetlenie, ktoré by mohli pochopiť. Pohol s pomalým krokom cez prístav. Všade bolo neobyčajne rušno, akoby čas plynul rýchlejšie než obyčajne. Vtom Astrix zbadal Kapitána. Stál pred betónovou budovou a obzeral sa. Na krátko sa ich pohľady stretli a potom ho Kapitán zavolal a prudko naňho spustil: „Rýchlo sa pohni, lebo zmeškáš odchod a ver, že dnes nemajú dobrú náladu.“ Kývol na skupinku pracantov, čo tlačili na palubu veľkú drevenú bedňu. Astrix rozmýšľal takmer minútu.
„Ja zostávam.“ vyhŕkol. Ešte nikdy nevidel Kapitána naozaj prekvapeného. Dnes to bolo prvýkrát. „Na tomto ostrove sa budú diať veci, o ktoré nechcem prísť. Ja ostávam.“ zopakoval rozhodne Astrix a potom si bez slova zobral tašku. Kapitán vôbec netušil, ako zasiahnuť. Za ním ležala ešte jedna. Astrix sa pozrel ponad Kapitánovo plece a vyvalil oči. To, čo videl, nemohlo byť skutočné a pritom celkom určite bolo. Ema sa len tak vznášala kúsok nad strechou budovy a doširoka sa usmievala. Vyzeralo, to že je sama prekvapená z toho, čo robí.
            Ema sa zniesla dole a zohla sa. „Pozor,“ naznačila Astrixovi a natiahla ruky proti piesku pod svojimi nohami. Viac už Astrix nevidel, lebo celý prístav zahalil pieskový oblak. Kapitán šokovane vykríkol a vzápätí sa kašľajúc rozbehol ku vchodu a sypal zo seba nadávky. Očividne mal dosť. Ema so smiechom zamierila k lesu.
            Astrix schmatol obe tašky a pokúsil sa rozbehnúť za ňou. Ich váha ho však stiahla k zemi. „Ja som tiež prešiel podzemím!“ pomyslel si nahnevane, „Tiež musím mať nejaké schopnosti!“ V tom momente pocítil v chrbtici hrozné teplo. To teplo poznal. Pohádzalo z jeho živlu, z ohňa, ktorý mu dala nymfa v podzemí. Tepelná vlna mu vystrelila cez ramená do rúk a zrýchlila mu tep. Astrix mal pocit, akoby z ničoho nič narástol a zosilnel. Znovu chytil tašky, boli ľahké ako pierko. Rozbehol sa s nimi za Emou, ktorá zamierila k táboru.
            Prebehli cez les a schovali sa za jedálňou, skôr, ako si ich niekto všimol. Kým sa piesok v prístave usadil, boli preč. Nikto nevedel, čo sa stalo. Kapitán len vyšiel von a zistil, že dve tašky, ktoré boli navyše, sú preč a trajekt je na polceste späť na Konberon. Problém bol vyriešený. Kapitán si vydýchol a šiel si spraviť kávu.
            Len niečo vyše kilometra odtiaľ sa Astrix s Emou prehýbali od smiechu. „Nemyslíš že si to trošku prehnala?“ spýtal sa. „Trošku?“ zachichotala sa Ema. „Dosť si to prehnala.“ opravil sa Astrix, no smial sa ďalej. Ema zrazu stíhla a nervózne zízala za Astrixov chrbát, na roh jedálne. Astrix tiež stíhol, obrátil sa a znova sa rozosmial. Spoza rohu vykúkala udivená tvár Nika Fangu.
Nik odviedol Astrixa aj Emu do jedálne, kde sa medzi tým usádzala nová skupina. Astrix si ich nevšímal. Hrozil sa, ako Kapitán prijme skutočnosť, že mu zdúchli spod nosa a vrátili sa do tábora bez toho, aby o tom niekto vedel.
Kapitán o chvíľu prišiel a znovu vyzeral neochvejne ako vždy. Keď prešiel okolo stole s Astrixom a Emou, jeho pevný výraz sa trocha pokrivil, no ignoroval ich a prešiel k novej skupine. Rozhovory utíchli a kapitán spustil svoj vítací prejav. Nebolo to presne to isté, čo hovoril skupine predtým, no v podstate nič iné nepovedal. Kým Astrix otupene počúval a hral sa s pohárom, Ema sa z toho rozhodla vykrútiť.
„Idem napísať správu matke.“ vyhovorila sa a nenápadne vyšla z jedálne. Keďže okná boli po celom obvode, Astrix videl, ako sa zopár ráz obzrela a nakoniec zmizla v chatke, aby našla mobil a napísala správu rodičom, ktorú si on nedokázal predstaviť. Jej mobil však ležal v jej taške a tá zase pod stolom pri Astrixových nohách.
            Astrix sa obrátil, aby nevyzeral odtrhnutý od ostatných. Začal si obzerať členov novej skupiny. Bola menšia než predošlá, no bolo na nich vidieť, že sem nezavítali omylom. Štvorica chlapcov v rohu pri okne si premeriavala Kapitána od hlavy k pätám, akoby ho hodnotili. Jeden z nich pritom miešal balíček kariet. Očividne to bolo ukľudňujúce. O niečo bližšie sedela iná partia, ktorá hltala každé Kapitánovo slovo. Boli traja, a všetci už mali na rukách športové rukavice. Hneď vedľa nich sedeli tri dievčatá. Jedno z nich, ryšavá tínedžerka s rovnými vlasmi a prehnaným líčením naňho pozrela. Jej pohŕdavý pohľad bol niečo, čo mohol kľudne opätovať. Keď si na ňom precvičila celú škálu zhnusených výrazov, povedala niečo svojej spolusediacej. Tá vzápätí otočila blonďavú hlavu s drobnými copíkmi a pozrela sa, kto to tak čumí.
Astrixova tvár zamrzla. Nestihol zmeniť pohŕdavý výraz, ktorý oplácal tej ryšavej. Muselo to vyzerať, že je ukrutne namyslený. V jeho hlave sa strhla krutá bitka o posledné slovo. Nakoniec sa mu podarilo vystrúhať rozpačitý úsmev. Blondínka sa obrátila späť so svojím vlastným poloúsmevom, napoly milým, napoly posmešným. Takým, na aký Astrix nemohol zabudnúť. Výsledkom bolo, že sa celý zvyšok Kapitánovho prejavu priblblo usmieval a vyslúžil si tým výsmech v pohľadoch chlapcov.
Keď Kapitán skončil, rozhovory sa znova rozprúdili ako rieka, čo pretrhne hrádzu. Kapitán sa zastavil pri Astrixovi, akoby mu chcel niečo povedať, no keď videl, že Ema tam nie je, rozmyslel si to. Miesto toho zachmúrene vyšiel pred jedáleň a rozmýšľal, čo mu to dnes pokazilo náladu. Na to ale on prísť nemohol.
 Astrix sa oprel a započúval sa do spleti slov poletujúcich vzduchom. Pri vedľajšom stole sa preberala nejaká vážna téma.
„Mne nepripadá taký hrozný.“
„Tak sa zobuď, Lia! Veď je ako mutant. Slizká žaba, čo...“
„Ale aspoň neohovára každého, koho vidí! Neodkopáva ľudí preto, ako vyzerajú!“
„To nemôžeš vedieť. A myslíš že ja áno?!“
„Presne. Radšej sa budem baviť s ním, ako počúvať tie tvoje...“
Potom Astrix počul ako sa ktosi rázne zdvihol zo stoličky a schmatol svoju tácku. Vzápätí sedela oproti nemu a na tvári mala neurčitý výraz.
„Ahoj.“ povedala kamsi ponad jeho plece, hoci to malo potriť jemu. Astrix si všimol, že vrhá výrečný pohľad na dievčatá vedľa. Väčšina detí musí vyplaziť jazyk, aby ukázali tento postoj, no ona ho dokázala vyjadriť len pohľadom. „Nemáš to s nimi ľahké, čo?“ poznamenal Astrix, keď sa jej pohľad presunul naňho. Akosi sa nezmohol na nič lepšie. „Máme len trochu iné názory.“ odvetila a usmiala sa do svojej šálky. „Keď nás dali do jednej chatky, myslela som si, že bude fajn. Ale...“
Astrix prikývol. Presne to isté sa stalo aj jemu. Kedysi s Danom vychádzali dobre, ale odkedy chodia to tej istej triedy, nemôžu sa ani cítiť. 
„Ten Kapitán... je celkom v pohode, nie?“ zmenila tému.
„Je s ním sranda. Taký veselý chlapík.“ zhodnotil Astrix a napil sa. Ešte stále ho svrbelo svedomie za ten piesok.
„Ty si Astrix, že? Ten čo skákal z útesu.“ povedala odrazu a Astrixovi zabehlo. Znova sa usmiala.
„Hm... odkiaľ to vieš?“ opýtal sa. V duchu si nadával, že na svoj šibnutý výčin zabudol. „Aha...jasné.“ došlo mu to ešte skôr, než Lia stihla odpovedať. Cestou už stretla Feriho. Feri poznal Kapitána a Kapitán ho pri tom skoku videl. „A ty si Lia. Uhádol som?“ oplatil jej to Astrix. „Počúvaš dobre.“ odvetila Lia. Vedela to povadať presne tak, ako si to myslela. Takže to znelo ako: „Počúvaš cudzie rozhovory!“ Astrix takmer žasol nad touto jej schopnosťou. „Ty tiež počuješ celkom dobre.“ podotkol a Lia naňho znova pozrela pohľadom, ktorý skrýval všetky odpovede. V rozhovore pokračovali na terase pred jedálňou.
„Videla si Nika?“ vyzvedal Astrix.
„Neviem... to je ten šofér?“ odvetila neisto.
„Hej. Vraj hlavný zásobovač. A pritom je sotva starší odo mňa.“ vysvetlil Astrix napodobňujúc Nikov dialekt. Vtom však náhle zmĺkol, lebo Nik práve vyšiel z jedálne. Zobral Astrixovi okuliare, nasadil si ich a perfektne napodobil jeho hlas: „A toho Astrixa poznáte? Ten je tu hlavná hviezda! Fakt že talent.“ Z jeho úst to znelo tak ironicky, že sa Lia rozosmiala. Astrix pozrel na Nika a vyčítavo zavrtel hlavou. Nik mu so smiechom vrátil okuliare a odišiel sa venovať svojej počarbanej dodávke. Astrix sa obrátil na Liu lapajúcu dych a premúdreným tónom povedal: „Čoskoro zistíš, že tento ostrov je hotový blázinec.“ Vzápätí zablúdil do myšlienok. Ten ostrov bol bláznivý, no len pre tých, ktorí ho nevideli celý. Kto na tomto ostrove žil, videl ho z hĺbky, ho tak nemohol nazvať. Astrix medzi úvahami nepostrehol, že Lia mu čosi hovorí.
„Myslela som, že v blázinci sú len blázni.“ nadhodila a čakala, ako sa z toho Astrix vykrúti.
„Podľa toho, koho pokladáš za blázna.“ odpovedal.
„Väčšinou neviem, koho mám pokladať za blázna.“ vzdychla si Lia, hĺbavo sa na Astrixa pozrela.
„Definíciu blázna ešte nikto nenapísal.“ zamyslel sa. Často sa zamýšľal nad vecami, nad ktorými sa podľa niektorých nározov zamýšľať proste nedá.
„Ešte vieš, o čom sa rozprávame?“ zasmiala sa Lia, keď videla, že to nikam nevedie.
„Nie. A ty?“ vyhovel jej Astrix.
„Ani náhodou.“
„No dobre... Budeš mať vstupnú skúšku, že?“ vyzvedal. Tým prešiel na správnu koľaj. Vždy mal dobrý pocit, keď vedel viac než ostatní, hoci ich to veľmi netešilo. Ani Lia nechcela, aby jej čokoľvek prezradil.
 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.