Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


kapitola 8. - Oheň nymfy

20. 10. 2008
Astrix otvoril oči, no zdalo sa mu, že ich má stále zavreté. Nič nevidel. Bol v nepreniknuteľnej tme. V ďalšej sekunde si uvedomil, že visí vo vzduchu. Snažil sa spraviť si v hlave jasno. Veľmi mu to nešlo. Kdesi vo vnútri ucha ho otravovala akási tupá bolesť. Stále mal v myšlienkach hrozný zmätok. Nevedel kde je, prečo tam je, ale tušil, čo by mohol spraviť, aj čo by sa mohlo stať, keby to urobil. Nevedel, ako hlboko pod ním je pevný povrch a či tam vôbec je.
Skúsil zarevať „Hej!“ Len tak, preventívne. Odpovedalo mu niekoľko desiatok ozvien z rôznych smerov. Poďľa toho usúdil, že bude vo veľkom priestore niekde pod zemou. „V jaskyni.“ opravil sa a znova podľahol návalu sebakritiky. Vždy ho najprv napadlo niečo nechutne dlhé, čo ľudia tak neradi počúvajú, až potom to, čo ho malo napadnúť. Keby mal zo sebou blok, zapísal by si to do zoznamu vlastností, ktorých sa chce zbaviť. Jeho duševnú aktivitu zastavila až bolesť v hlave, keď náhle zosilnela. Už si len povedal, že nebude rozmýšľať a odopol si lano z opasku.
Astrix mal vždy smolu tam, kde iní mali šťastie a naopak. Teda nebezpečie sa mu mnohokrát vyplácalo. Práve preto bola zem iba pár metrov pod ním a pád sa obišiel bez zranení. Napriek tomu si Astrix len nahlas vzdychol a zostal ležať.
Keď mu zaprášený povrch začínal vadiť, vstal a skúsil vo svojom batohu nájsť nejaký zdroj svetla. Vybral si prehrávač, hoci nerátal s tým, že mu pomôže. Zapol ho a v tej chvíli vzduch okolo neho zaplavilo bledé svetlo. Zároveň sa však kdesi za ním objavil zdroj svetla, ktorý osvietil celú jaskyňu a natiahol na stenu dlhý Astrixov tieň. Astrix stuhol. Jednak od šoku, jednak kvôli tomu, že nemal poňatia, ako reagovať. Po chvíli sa pomaly obrátil. To čo videl, vyzeralo ako obrovský požiar vtlačený do sklenenej gule. Bolo to nádherné, zvláštne, nadpozemské a nebezbečné.
Plamene sa v jednej chvíli rozliezali po celej jaskyni, potom sa zas zhŕkli dohromady a v nespočetných oblúkoch krúžili okolo nejakého neviditeľného stredu. Vzápätí sa dva dlhé plamene natiahli ako živé ruky a rútili sa na Astrixa. Ten vedel, že im neutečie. Len tam stál a čakal na zásah, na obrovské teplo a smrad spálených vlasov. Ale nedočkal sa.
Plamenné ramená sa zastavili pár centimetrov od jeho tváre a začali sa nepatrne kývať, akoby ko skúmali. Astrixa to veľmi prekvapilo. Rovnako ako hlas ktorý sa rozozvučal jaskyňou.
Buď vítaný, Astrix.
„Eh...ahoj.“ odzdravil Astrix váhavo, lebo nevedel, s kým sa vlastne rozpráva. „My sa poznáme?“
Poznáme ťa všetci. Dnes ťa pozná celý ostrov.“ ozýval sa hlas, ktorý nemal smer, nebol hovorený žiadnym jazykom, alebo všetkými naraz. Ten hlas spôsoboval bolesť v Astrixovej hlave. Astrix na moment pocítil hrdosť, no potom sa hlas ozval znova.
Prichádzam za tebou. Budeš jedným z nás.“ Jednu vec Astrixvedel. Bol to ženský hlas. Niekoľkokrát si tie slová v duchu zopakoval, až kým si nebol približne istý ich významom. „Kto ste vy? Kto si?“opýtal sa. V tej chvíli sa plamene stiahli, zložili sa jeden do druhého a rozliezli sa po zemi, až z nich zostal len veľký prstenec. A v jeho strede stála ona.
            Žena, alebo skôr dievča, s neskutočne tmavými vlasmi, ovinutá zvláštnym fialovým odevom. Hlavu mala sklonenú tak, že jej vlasy zakrývali tvár. Astrix urobil niekoľko krokov smerom k nej, len zo zvyku, lebo bežne sa s ľudmi nerozprával z takého odstupu. Potom však zdvihla hlavu a pozrela sa Astrixovi priamo do očí. V pohľade mala viac ohňa ako okolo seba a Astrix si pri ňom spomenul na jej ohnivé ramená, na to ako ľahko sa k nemu mohla priblížiť. Zrazu zneistel a zastal. Ale ten pohľad nebol hrozivý. Ani nepriateľský. Bol to pohľad niekoho, kto má veľkú úlohu, no nebol známkou námahy. Výraz hlboký a záhadný ako dejiny, ktorý Astrixovi skoro nedal dýchať.
„Kto si? A čo ak nechcem byť...“ skúsil sa opýtať znova, no ona ho prerušila.
Niet čo chcieť, ani čo musieť, len na čo byť predurčený.“
Astrix nad tým premýšľal len sekundu. Nebolo nad čím.
„Byť predurčený...kto je predurčený? A na čo?“ Astrix mal pocit, že začína byť dotieravý. Ale otázky boli jeho jediná cesta od úplného zmätku. Záhadné dievča sa opäť zahalilo do svojich plameňov a poslalo ich proti Astrixovi.
„Ja?“ vydýchol, keď ho ohnivý mrak obkolesil a zakryl mu výhľad na steny jaskyne. Bolo mu tam príšerne teplo, ale nejakým zázrakom sa nepotil. Oheň sa začal otáčať a jaskyňou zase znel jej hlas. Tentoraz mu nerozumel ani slovo.
            Plamene za sťahovali stále bližšie, až kým mu začali olizovať päste. Postupne podliehal panike, aj keď vedel, že už mu nepomôže nič. Možno tu zomrie, spopolnený pekným tmavovlasým prízrakom. „Nie!“ vykríkol. To sa nemalo stať. Nič z toho. Nemal nájsť inzerát, nemal prísť na Tigridu, nemal spoznať Feriho ani Nika, nikoho. A predovšetkým nemal liezť na Dračiu skalu. Spravil príliš veľa chýb, aby sa to mohlo dobre skončiť. Nemal sa mať tak dobre, lebo z vrcholu je cesta už len dolu a keď už raz ide dolu, tak až na dno. Plamene sa stiahli a pohltili Astrixa aj s celou jeho výbavou. Prízračná nymfa ohňa dokonala svoju veľkú úlohu a jaskyňu opäť vyplnila večná tma.
            Skupina na čele s Kapitánom obkolesila Dračiu skalu. Bolo chvíľu po západe slnka. Väčšina z nich už stratila nádej, že sa Astrix vráti, len zo slušnosti ešte čakali, kým opustí aj Kapitána. Ten stál ešte hodinu pod čiernym špicom, potom na nich mávol a spustil pochmúrny pochod späť do tábora. Atmosféru utužoval aj tmavý Vodorinský les, tmavý ako nikdy predtým. Nikto nič nehovoril, len sa potichu vliekli pomedzi očerneté kmene vysokých stromov. Boli v dvoch tretinách cesty, keď Ema zastala. Ostatní tiež zastali alebo aspoň spomalili a otáčali sa k nej s neurčitými pohľadmi.
Ema zdvihla pohľad do korún stromov a rovnako tak sa zdvihol vietor, ktorý krúžil okolo nej, víril jej vlasy a obkolesil ju klietkou z listov. Ema počula v tej chvíli oveľa viac zvukov, než ostatní. Hukot divoko horiaceho ohňa, čudný hlas, ktorý nepatril nikomu, svišťanie a výkrik. Oči sa jej rozžiarili svetlom, ktoré nikto nevidel, no bolo jasnejšie než svetlo hviezd. Ema bola spojená so silou ostrova a odrazu vedla o všetkom.
On je v tábore.“ Jej hlas zarezonoval medzi vetvičkami, hoci hovorila celkom potichu. „Cítim ho.“ Vzápätí sa rozbehla do tábora a vietor ju poslušne nasledoval.
            Bežala ešte rýchlejšie ako na skúške, keď predbehla Astrixa a bola prvá na konci kamenného poľa. Konáriky sa jej uhýbali pod náporom vetra, ktorý ťahala za sebou. Zastala až v strede tábora, na prázdej ploche pred jedálňou. Astrix tam však nebol. Ema sa obzerala dookola, ale nikde ho nemohla objaviť. Listy okolo nej zmätene krúžili a nakoniec klesli späť na zem, ako im kázala príroda. Emina sila ju opustila tak náhle ako prišla. Z lesa počula ako k nej bežia ostatní. Čo im povie? Sklopila hlavu a snažila sa nejako zachrániť.
            Astrix otvoril jedno oko. Hlavou mu ešte stále lietali črepiny spomienok. Predtým cítil hrozné teplo. „Prečo a kam zmizlo? Čo sa vôbec stalo?“ Zo všetkého najviac chcel mať jasno v tom, čo sa s ním dialo poslednú hodinu. „Hodinu? Alebo dve? Koľko?“ pomyslel si a hnevalo ho, že zase stratil pojem o čase, o všetkom. Musel sa pozrieť na hodiny. Pokúsil sa vstať, ale nohy ho neposlúchli, tak sa len zvalil na dlážku. Bola drevená, žiadny kameň, žiadny prach. Otvoril aj druhé oko a zistil, že je v chatke. „Dobrá správa.“ pomyslel si v duchu. Pohľadom na okno zistil, že je noc. Musel byť bez seba poriadne dlho. Čakal, že ho bude bolieť úpne všetko, ale bolesť ho akosi obchádzala. Iba na hrudi ho tlačil nejaký malý predmet. Astrix sa prevalil na chrbát a chytil predmet do ruky. Bol malý, kovový a mal veľmi zložitý tvar. S menšou námahou si ho zdvihol pred oči a snažil sa naň zaostriť. Lesklá figúrka s krídlami odrážala aj tie najmenšie odlesky svetla, čo zablúdili z vonku. Astrix zistil, že nemá okuliare. Automaticky siahol kdesi, kde by podľa jeho orientácie mal byť nočný stolík. Zachytil okuliare o rám a poslal ich dlhým oblúkom naprieč izbou. Potichu zafučal a natiahol sa za nimi. S lepšou orientáciou sa mu podarilo vstať. V hlave mal totálny zmätok, ale prišiel na to, že by mal vyjsť von a pohľadať ostatných. Otvoril poklop a zliezol na rebrík. Potom padol na prízemie, znova sa pozviechal a zamieril ku dverám. Už vedel, ako sa cíti niekto na mol opitý. Dvere takmer vysadil s pántov a ocitol sa na studenom nočnom vzduchu.
            Ema už bola spoly pripravená čeliť nepríjemným otázkam, keď sa na jednej z chatiek rozleteli dvere a v nich sa objavil Astrix. Jej tvár sa znova rozžiarila. Vietor jej zatlačil do chrbta a zakrútil sa do víru okolo Astrixa.
            Astrix si myslel, že budú niekde... myslel si, že budú hocikde inde, len nie priamo v tábore. A v tej chvíli, keď naňho Ema pozrela, si spomenul. Spomenul si na plamene, na ohnivú nymfu a na to ako ho obkľúčila. Musel nejako uniknúť. Na to sa nepamätal. Nymfa ho spálila, ale prežil to. To nedávalo zmysel. Udivene pozeral na listy, ako okolo neho krúžia ako kŕdel malých detí, čo sa chcú hrať. To krúženie, ten vietor a všetko, čo sa dialo, to nebolo prirodzené. Bolo to magické. Ema bola plná mágie, vedela ovládať vietor a ten odrážal jej pocity. Rovnako nymfa v jaskyni, ktorá mala vo svojej moci oheň.
„Astrix!“ zvolala Ema, pribehla k nemu.
„Čo sa to deje?“ spýtal sa Astrix, spolovice emy a spolovice seba. Ema sa naäho žiarivo usmiala. Vietor okolo nich veselo poletoval.
„Ten ostrov je kúzelný, Astrix!“ zapišťala Ema.
„Tam v jaskyni...videl som nymfu. Hovorila mi, že sa mám k nim pridať. že sú ľudia, ktorí sú...“ V tej chvíli počul svoj aj Emin hlas zároveň, no ani jeden z nich nehýbal ústami.
...predurčení.“ Vtedy sa v Astrixovi niečo rozsvietilo. A to doslova. Vystrel ruku, v ktorej mu v momente vzbĺkol plameň. Tá nymfa mu dala svoju moc nad ohňom, tak ako Ema v podzemí získala spojenie s vetrom. Pozrel na ňu a v hlave znova počul svoje aj jej slová, ako naraz hovorili: „My sme predurčení.“ Astrix zhasol svoj plameň a Emin vietor tiež utíchol.
            Z lesa vybehol Kapitán, za ním ostatní a nikto z nich silami nešetril. Chceli vedieť všetko: „Ako si sa dostal sem? Čo sa ti stalo? Kde si bol tak dlho?“
Astrix ticho pozeral na oblohu nad sopkou. Na jej tmavom úpätí tancovali drobné plamienky.
„Tomu by ste neuverili.“ povedal a vybral sa späť do chatky. Bob a ostatní naňho ešte chvíľu uvidene pozerali, ale Astrix sa už neobzrel. Nato sa obrátili na Emu, ale tá len povedala: „Ja mu tiež musím uveriť.“ Ema aj Astrix utiekli a zvyšok tábora zostal ohúrene stáť pred jedálňou. Kapitánovi sa po chvíli podarilo spamätať sa a zavelil, aby sa rozišli. A hore na úpätí sopky sa až do rána mihotali drobné plamienky. Nikto si ich však nevšímal. Stromy si ako každú noc vydýchli a les zahalil ranný opar.
            Ostrov Tigrida sa prebral z dlhého spánku, aby znovu rozprúdil mágiu v žilách ľudí.
 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.