Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


kapitola 7. - Dračia skala

20. 10. 2008
Astrix musel prekonať zopár kilometrov lesa, ktoré delili kemping od úpätia sopky. Kráčal rýchlym krokom, po čo najpriamejšej trase, ako to mal nacvičené z nespočetných ciest do školy. Dnes sa mu zdal Vodorinský les akýsi iný. Takmer poludňajšie slnko padalo medzi koruny stromov na zlatisté lístie, ktorým bola pokrytá pôda. Keď občas zavial vietor, všade sa roztancovali stovky drobných fliačkov svetla. Tak ako hovoril Kapitán, všetko tam bolo počuť na kilometre. Astrix sa neraz otáčal, keď počul ozvenu vlastných krokov.
Ohromný hluk sa strhol, keď pomedzi stromy začali prelietal kŕdle drobných vtákov podobných kolibríkom, lenže tieto boli fialkasté a mali dlhé ligotavé krídla. Po chvíli Astrix prišiel na miesto, kde zem nepokrývali staré listy, ale poplazovité rastliny s maličkými kvetmi v tvare šesťcípej hviezdy. Stromy postupne redli a lámali slnečné svetlo na desiatky zelených a zlatých odleskov. Astrix nikdy nevidel Vodorinský les v takej kráse. Každú chvíľu sa mu zdalo , že ho klamú oči, pretože svetlo bolo aj tam, kde by mal byť tieň a tiene zas prelietali tam, kam svietilo slnko. Astrixovi sa tu a tam zatočila hlava, ale on sa na tom iba bavil. Jeho nadšenie spľaslo v momente, keď sa mu priamo pred nos spustil obrovský pavúk.
Astrix zhnusene odskočil a čakal, čo pavúk spraví. Ten sa len pomaly otáčal na svojom vlákne a vystavoval na obdiv svoje lesklé telo. Nebola to žiadna chlpatá tarantula, ale celkom zaujímavé stvorenie s ligotavým chrbtom a fľakatou vzorkou na ňom. Keďže si ho Astrix nemal čím odfotiť, sústredil sa znova na svoju cestu a  skúsil obísť čudesného pavúka širokým oblúkom. Keď sa ho zrazu zmocnil nepríjemný pocit a čosi ho odhodilo dozadu. Bolo to akoby ho kopol elektrický prúd. Pomaly vstal a zamračil sa na pavúka. Pavúk pomaly pohol nohami a potom znova znahybnel. Visel tam pokojne, akoby už ani nežil a odrážal slnečné svetlo. „Povedz, je to tvoja sieť?“ spýtal sa Astrix, hoci vôbec nevedel čo má čakať. „Vadí mi že ju nevidím.“ zamrmlal Astrix a skúsil ho obísť z druhej strany. Dostavil sa ten istý výsledok a Astrixa začínala obchádzať nervozita. Už takmer dúfal, že sa mu nič. Opäť vstal a oprášil sa. Pavúk mu dával zabrať. Bol priam neprekonateľnou prekážkou.
Z ničoho nič preletel celým lesom silný nápor vetra. Pavúk sa odtrhol zo svojho vlákna a zmietal sa na zemi. Potom bleskovo zmizol medzi konármi. Astrix si spomenul na tú chvíľu v tuneli, keď nemal okuliare a videl čosi liezť po strope. „To si bol ty.“ zavrčal niekam, kde sa podľa neho pavúk skryl. Astrix znova potlačil množstvo otázok, ktoré mu lietalo hlavou a opatrne vystrčil ruku do priestoru, kde ho akási neviditeľná sila hádzala späť. Nič tam nebolo. Bariéra zmizla spolu s pavúkom. Astrix vykročil ďalej.
            Po chvíli dorazil k úpätiu sopky a zastavil sa, aby sa napil a oddýchol si. Zblízka vyzerala vyhasnutá sopka obrovská, akoby dávala najavo svoj vek a nezničiteľnosť. Stále zakrývala výhľad na povestný čierny špic, ktorý bol Astrixovým cieľom. Vo svahu vysoko nad ním sa črtal Ohňový chodník, jediné miesto na celom ostrove, ktorému sa vedome vyhýbal. Mal v úmysle obísť sopku, aby sa dostal priamo pod Dračiu Skalu a odtiaľ podľa možností rovno hore. Astrix vrátil fľašu do batohu a vydal sa krížom cez mierne úpätie sopky.
            Popoludňajšie slnko mu pieklo do chrbta, až kým znova neklesol na úroveň lesa. Spoza sopky sa pomaly drala čierny silueta. Vysoký ostrý špic rozlámaný ohromnými silami prírody. Nepatrne sa nakláňal smerom od sopky a vrhal tieň taký obrovský, že siahal až do mora. Bola to tá najväčšia výzva, akú mu mohol ostrov ponúknuť.
            O pol štvrtej bol už iba niekoľko krokov od nej. Zdal sa sám sebe hrozne malý oproti neskutočne obrovskej čiernej mase, čo sa týčila pred ním. Vložil si do uší slúchadlá a započúval sa do akčnej gitarovej skladby. Pomaly si navliekol rukavice a vzal do rúk lano. Pritiahol si popruhy a pripevnil si na opasok karabínu. Potom zdvihol katapult k oblohe odistil ho a vystrelil. Presne v tej chvíli skončila predohra a do Astrixových uší dopadli divoké akordy. Sledoval, ako oceľová šípka letí hore, nasledovaná zvíjajúcim sa lanom, ako sa zastavuje a pripravuje na pád, priletí ku kamennému povrchu a zavŕta sa doň. Potom zatiahol za lano, či je pevné a pustil sa hore skalnou stenou.
            Liezol v úzkom žľabe medzi svahom sopky a samotnou Dračou Skalou. Nebol veľmi strmý, a tak Astrix rýchlo vystúpil do výšky, kde sa mohol obrátiť a vychutnať si výhľad. Široko ďaleko pod ním sa rozprestieral Vodorinský les. Listy vysokých stromov sa hemžili ovievaním slabého vetra. Tam kde končil les, žiarila veľká pieskovcová pláň, ktorá postupne klesala až k útesom na južnom pobreží. Astrix si navinul prevísajúce lano a pokračoval vo výstupe.
            Nevedel ako dlho už lezie, ani ako dlho to ešte potrvá, ale nadšenie ho postupne opúšťalo. Kameň bol horúci od hrejúceho slnka. Astrix opustil svah sopky a pustil sa hore po takmer kolmej stene Dračej Skaly. Nepozeral dolu, lebo vedel čo to spôsobí, ale slnko pražiace do tváre bolo nemilosrdné. Astrix teda nepozeral ani hore, ani dolu, len tam, kam sa naťahoval po pevné body. Po nekonečne dlhej chvíli vyliezol do diery v stene a sadol si. Vypol prehrávač,  bezpečne ho uložil do batohu a na dúšok vypil zvyšok minerálky v jednej fľaši.
            Vrchol bol ešte ďaleko, ale nebol nedosiahnuteľný. Nesmel byť. Astrix sa vyšvihol z diery a našiel si stabilnú polohu. Pozorne si prezrel skalu nad sebou a potom sa vrátil do diery. Znova otvoril batoh a povyberal karabíny. Medzi nimi boli dve veľké ťažké skoby. Chytil každú do jednej ruky a pomocou nich liezol ďalej. Preliezol pár metrov, keď mu v tom okolo ruky presvisťal drobný kovový predmet. Astrixa zaplavil nepríjemný pocit, že by to mohol byť hrot jeho lana. Zaprel sa do nôh, otvoril poistku a začal navíjať. Hrot padal neskutočne hlboko, neskutočne dlho. Astrix sa pozabudol, stratil rovnováhu a prevážil sa dopredu. S výkrikom sa prevrátil a zachránil sa na hrane diery. Zaliezol naspäť a čakal, kým sa lano navinie.
            Keď hrot konečne zapadol namiesto, zobral katapult do rúk a vyklonil sa z diery. Taká presná strela sa mu ešte nepodarila. Vystrelený hrot sa zachytil takmer na vrchole. Astrix trhol lanom, či ho udrží a potom sa vydal hore. Čím vyššie liezol, tým do steny tlačil silnejší vietor. Ten so sebou dotiahol kúsky bledých oblakov. Ich tieň Astrixovi zdvihol náladu a poháňal ho ďalej. Stena bola čoraz hladšia, až sa dostal do miesta, kde sa nemal čoho chytiť. Len vďaka skobám, ktorými sekal do skaly, mohol pokračovať vyššie.
            Odrazu ho prekvapil závan vetra, čo ho odtláčal od steny. V panike skúsil zaťať skobu, no tá sa odrazila a vypadla mu. Astrix v duchu zahromžil a dúfal, že padajúca skoba nikoho netrafí. Po pár sekundách visel vo vzduchu a dotýkal sa steny iba nohami. Vietor ho stále ťahal preč. Rýchlo potreboval na niečo prísť. Niečo chytré, niečo čo dokáže a čo mu pomôže. Spomenul si na skúšku. Na prístavný útes a jeho hranu, ktorú preletel a dostal sa tak na lepšiu stranu. Pokrčil nohy a zo všetkých síl sa odrazil. Odlepil sa od steny ako netopier. Lano ho ťahalo dlhým oblúkom okolo Dračej skaly. Modlil sa, aby hrot znova nepovolil a zároveň hľadal miesto, kde by sa mohol zachytiť. Čoskoro ho našiel. Vrchol skaly bol rozlomený nadvoje veľkou trhlinou. Astrix metal nohami aby zamieril na správne miesto a zahnal sa poslednou skobou. V strašnej výške sa zachytil o okraj trhliny a vliezol dnu.
            Odopol si lano z opasku a pripol si náhradné. To pôvodné bolo stočené okolo steny ku diere, v ktorej bol predtým. Vložil klbko do katapultu a zdvihol ho k oblohe. Hrot s cvaknutím vyletel hore a zabodol sa do skaly kúsok pod vrcholom. Nebola to taká presná strela, ako predtým, ale splnila svoj účel. Astrix sa vydáchal a potom sa pustil hore po rozlámanom kameni. Vrchol už mal na dosah.
            Po pár minútach mohol počítať posledné metre. Vietor, čo prehlušoval aj myšlienky, ako svišťal úzkou trhlinou. Zdvíhal Astrixovi tričko a nenechal ho poriadne dýchať. Astrix liezol v podstate naslepo. Oči mu slzili od náporu vetra. Zaťal skobu, vytiahol sa vyššie, natiahol ruku a zistil, že už nie je kam liezť. Posadil sa na drobný priestor a zhlboka sa nadýchol.
Dostal sa až na vrchol obávanej Dračej skaly. Bol tam. Chvíľu si vychutnával čistý pocit víťazstva, čo sa v ňom zdvíhal ako prílivová vlna. Potom si zložil batoh a vytiahol čevenú látku. Jeho znamenie. Nebolo ničím zvláštne, nebolo jedinečné, ale stačilo. Rozbalil zástavu a zdvihol ju proti vetru. To už musel vidieť každýna celom ostrove. Každý musel vidieť, že to dokázal. Nikdy sa necítil lepšie. Slnko na tvári ho hrialo a vietor akoby z úcty pomaly utíchol. Z lesa pod ním k nemu prileteli ovácie. Celý tábor šiel za ním, aby sa pozreli. Aby videli ako sa stane prvým lezcom, čo zdolal Dračiu skalu.
Keď si zbalil zástavu späť do batohu, na um mu zišla ďalšia dilema: ako zísť dole? Navinul polovicu lana a pripravil sa na dlhý a riskantný zostup. Keď zostúpil do trhliny, bol šťastný, že vietor poľavil. Vlastne celý ostrov čudne stíchol. Možno prekvapením, možno náhodou, možno vlnou šťastia, čo sa liala z Astrixa.
Jeho šťastie sa náhle zmenilo, keď znovu pocítil ten zvlášty zásah, a obrátil sa. Za ním bolo ešte pred pár minútami dno trhliny, tmavé a pevné, ako zbytok skaly. Teraz tam však nebolo. Kamene naukladané po ticíce rokov sa samy od seba hýbali, odtŕhali a padali do hĺbky. Nie do svetlej hĺbky, aká sa tiahla nad lesom, ale do čiernej diery plnej strachu.
V Astrixovej hlave sa mihlo niekoľko obrazov. Diera v piesku uprostred planiny, chabé svetielko v podzemí a zmenená a smrteľne bledá tvár Emy. Do toho sa náhle primiešalo svišťanie vetra a hukot helikoptéry. „Hadonos...“ pomyslel si Astrix a padol do diery.
 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.