Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


kapitola 6. - DJ Fannik

20. 10. 2008
V piatok ráno bola situácia v kempingu chaotická. Tí, ktorí sa chystali odísť, zhľadúvali svoje veci kde sa len dalo. Podchvíľou z niektorého okna vylietali kusy oblečenia, batohy alebo smeti. Astrix bol rozvalený na posteli a pokojne sledoval, ako Daniel pobieha po chatke. Neustále zdvíhal zo zeme ponožky, potkýnal sa o svoju objemnú tašku a nervózne prezeral skrinky. Astrix mu tu a tam niečo pripomenul, Dan ho však nepočúval. Vyzeral, že je úplne vo vytržení. Konečne mohol zmiznúť domov, kde všetko poznal a kde všetci poznali jeho.
            Astrix vyšiel von, aby sa trochu poprechádzal. Nik bezohľadne hádzal tašky na korbu dodávky a pohmkával si. Kapitán ho zamračene sledoval. Po chvíli naňho zvolal: „Opatrne!“ Nik ani nezdvihol oči, len šmaril ďalšiu tašku. Kapitán zavrtel hlavou a zahundral: „Ignorant... NIK!“ tentoraz už poriadne zvýšil hlas a reakcia sa dostavila. Nik sa prekvapene mykol a stíchol.
„Opatrne, jasné?!“ povedal Kapitán a nechal Nika robiť svoju prácu. Astrix prišiel ku Kapitánovi a spýtal sa: „A čo ostatní?“
„Ktorí ostatní?“ pýtal sa Kapitán.
„No, čo budeme dnes robiť. Alebo je voľno?“
„Nie, idete na Konberon. Do mesta.“
„Aha.“ odvetil Astrix. Mestá mal rád, pokiaľ ho nikto nenútil chodiť po múzeách. Dúfal, že je tam obchod so suvenírmi, futbalové ihrisko alebo aspoň dobrý zmrzlinár.
            V meste ich však čakalo sklamanie. Bolo to malé pobrežné mestečko s dvoma hotelmi a nenápadnou plážou. Mimo sezóny bolo nezáživné, akoby po vymretí. Tých pár ľudí, čo sa motali v uliciach malo bezfarebný výraz, presne ako niekto, koho dni sú všetky rovnaké. Astrix aj tak myslel iba na večer. Nevedel, na čo myslia ostatní a ani to nechcel vedieť, ale keď sa vrátili na Tigridu nikto nevyzeral nedočkavo. Vlastne to Astrixovi pripadalo, že o chystanej párty vie len on sám.
            Večer sa blížil hrozne pomaly. Astrix sedel na lavičke pred jedálňou začítaný do malej komiksovej knižky. Náhle ju zavrel a vstal. Čítať si môže aj doma. Strčil si knižku do vrecka a zahľadel sa hlboko do lesa. Vysoké stromy zatieňovali celý kemping. Astrix sa medzi ne vybral a pozoroval zvláštne odlesky, ktoré ktorými sa cez konáriky dralo nízko posadené slnko. Les bol ten večer čudne tichý. Napriek tomu začul Astrix kdesi v diaľke hlboké zvuky. Pravidelné údery zanikali v jemnom šušťaní lístia. Bola to hudba. Astrix pridal do kroku za tichými zvukmi. Ako sa k nim blížil, rozpoznával aj melódiu klavíra a basovú gitaru. Uvedomil si, že došiel až na miesto, ktoré nepoznal. Bol takmer na druhej strane sopky. Každým krokom bol les hustejší a hudba znela jasnejšie. Výrazné bubny podfarbené posplietanými melódiami a efektmi pripomínali Astrixovi veľkú zadymenú miestnosť plnú tancujúcich ľudí a zábleskov farebného svetla.
            Za stromami videl betónovú plochu, po ktorej sa naháňali krúžky svetla z pohyblivých reflektorov. Na jednej strane na ponárala do veľkej garáže. Nad garážou sa týčila veľmi zaujímavá vila, akoby pozliepaná z niekoľkých menších domov. Viac si Astrix nestihol obzrieť, lebo hudba náhle utíchla a pomedzi káble na dlážke opatrne kráčal Nik. Zamieril krížom cez plochu a Astrix čo najtichšie odbehol hlbšie do lesa, aby ho Nik neobjavil. Keď si bol istý, že si ho nevšimol, obrátil sa a vybral sa späť do kempingu. Poza chatky sa nenápadne priplietol do skupiny, čo sa zhromažďovala pred jedálňou. Bolo tam viac ľudí. Astrix videl lezcov z iných skupín a bol zvedavý, koľko z nich asi vie, čo sa chystá. Z lesa sa ako vždy vyrútila dodávka, no tentoraz nešoféroval Nik, ale Kapitán. Zastavil uprostred davu a svižne vyskočil z kabíny. Vyzeral, že má z nastávajúceho večera tiež dobrú náladu. „Dnešný večer je špeciálny. Hlavne preto, že ste tu v takom preriedenom počte, sme sa rozhodli usporiadať menšiu oslavu, na ktorej okrem iného pokrstíme nový talent: DJ Fannika.“ Bolo na prvý pohľad jasné, že tú vetu si chystal poriadne dlho. Z jeho úst zneli výrazy ako „pokrstíme“ a „oslava“ úplne nemiestne. S očakávaním vliezli do dodávky a nechali sa odviezť na betónovú plochu pred garážou.
            Pomaly sa stmievalo. Stromy naokolo spôsobili pred garážou zvláštne šero a po betóne sa stále naháňali farebné krúžky svetla. Vyliezli z dodávky, postupne sa rozostúpili a čakali, čo sa bude diať.
            Nečakane sa ozval prvý zvuk. Natiahnutý efekt, podobný melodickému zavýjaniu veľryby. Ako na zavolanie pribehol k pultu Feri schmatol mikrofón a spustil: „Všetkých vás vítam! Vy ste jedni z mála, ktorí prežili pätnásť dní na tomto ostrove...“ Hovoril to s takým strašným prízvukom, že na improvizovanom parkete prepukol smiech. Potom si odkašľal a rozprával už svojím, no tiež dosť komickým hlasom. „...áno, bez toho aby ste k nemu pocítili odpor! To je úctyhodné. Táto párty je mojím poďakovaním za vaše výkony, dôveru a tak ďalej... pustime sa do toho!“ V tej chvíli veľkolepo prepol niekoľko spínačov a posunul ovládače hlasitosti nahor. Hudba rozochvela Astrixovi pľúca, mal zas pocit, že je vo svojom živle. Spolu s ostatnými sa pustil do tanca a bol rád, že ho nikto nesleduje. Rozhadzoval rukami a nohami hlava-nehlava a nepočul nič okrem rachotu splietených melódií.
            Po chvíli bláznivej zábavy sa odkiaľ si z garáže vynoril Nik, podišiel k Ferimu za pultom a chvíľku mu niečo dohováral. Feri iba prikývol a odbil ho ľahostajným mávnutím ruky. Rytmus zo skladby na skladbu zrýchľoval a Feri sa mihal sa pultom s plnými rukami diskov. Niektorí spievali spolu so skladbami, ktoré im boli známe. Bob sa nenápadne priblížil ku Ferimu a čosi mu povedal. Feri prikývol, nahodil veselý úsmev a vyhrabal z tašky pod pultom ďalšie cédéčko. Bob sa pretisol do stredu plochy a urobil miesto, aby sa k nemu mohli pridať jeho kamaráti. Trojica nehybne stála a čakala. Aj zvyšok skupiny sa zastavil a pozeral, čo sa bude diať. Z reprákov zaznela nová pieseň a Feri Bobovi kývol.
            Ešte chvíľu postávali traja chlapci uprostred plochy, nepatrne sa pohojdávali, navzájom si zlaďovali rytmus. Keď sa pustili do tanca, hýbali sa ako jeden. Presne tie isté pohyby, v tom istom rytme, ibaže opačnými smermi. Bob sa v dokonale vyrátanom okamihu spustil na zem a začal sa bláznivo krútiť. Po chvíľke sa jeho pohyb zmenil, a Astrix v ňom rozoznával umenie, aké by sa on nedokázal naučiť za celý život. Odrazky na Bobových teniskách kreslili vo vzduchu nekonečné krivky usporiadané v polguli na betónovou podlahou. O niekoľko taktov ďalej ho vystriedal jeden z jeho spoločníkov. Tmavovlasý Martin, vycivený ako tyč, ktorého prezývali Spin. Astrixovi bolo v okamihu jasné, odkiaľ k tej prezývke prišiel. Jeho rotácia naberala otáčky porovnateľné s vrtuľou lietadla. Pár ľudí dokonca znepokojene odstúpilo, keby sa Spinovi náhodou vyzula teniska. V takej rýchlosti mohla byť smrteľne nebezpečná. Po ňom nastúpil tretí, drobný chalan vystrihaný takmer dohola, ktorému na temene svietilo šarlátové tetovanie v tvare okrídleného hada. Svoj výstup začal efektným saltom dozadu, pri ktorom sa roztiahol po zemi a začal sa zvíjať ako ozajstná prerastená vretenica. Skrúcal sa do čudesných polôh a uhlov, až sa nakoniec prudkým zatočením postavil na hlavu. Potom sa vrátil do pôvodnej polohy s pohodlným výrazom človeka, ktorý práve vystúpil z výťahu. Strhol sa aplauz, ktorý prehlušil aj Feriho výkonné reproduktory. Keď po celých troch minútach ustal, dostal sa k slovu Feri.
Hovoril cez mikrofón, aby to malo patričnú atmosféru: „Po fascinujúcom vystúpení Boba a jeho partie...“ Jeho slová sa stratili v potlesku. Keď saznova dostal ku slovu, pokračoval: „No, rád by som vám predstavil vychádzajúcu hviezdu, môjho talentovaného synovca, DJ Fannika!“ Fannikovo meno zaniklo v hybridnom kúsku hudby, ktorý vyjadroval všetko, čo sa týkalo Nika Fangu. Rachot basgitary pripomínal zavýjanie motora vo vysokých otáčkach, skreslený hlas a bicie v rytme rezkého behu vyvolávali v Astrixovej hlave spomienky na všetky miesta, na všetky situácie, v ktorých Fannika stretol a nevedel o tom, kto to je. Kdesi v pozadí znelo šuchotanie listov vo vetre, ako vystrihnuté priamo zo srdca Vodorinského lesa. Vtedy skreslenie hlasu poľavilo a Astrix mohol rozoznať slová:
Tigrida, ostrov, je môj nový svet,
Je to svet bez slov, svet bez viet,
je to sen, je to hudba, je to sieť,
myšlienok, ktoré nechám znieť...
Vzápätí za ďalšieho ohromného potlesku vybehol z garáže Nik zavalený umelým dymom, vzal si od Feriho mikrofón a spustil spolu s piesňou:
Mysleli ste, že ma poznáte? Omyl!
Ja som sa vynoril, hladinu prelomil,
Hľadal a cestoval kopu míľ,
Svoju cestu som objavil!
Som DJ! Nepoznáte ma takto,
 neviete, uniká vám zopár faktov!
Som DJ! Vo svete akordov a taktov,
Vo svete, ktorý má svoje meno:
V tej chvíli nasledovali tri krátke slabiky podfarbené troma výraznými tónmi:
TIGRIDA!
Nik od prvej chvíle ovládal celý priestor pred garážou, dirigoval a vtláčal im svoje texty hlboko do pamäti. Boli to úžasné piesne s ešte úžasnejšími témami, ktoré sa Astrixovi zdali akési povedomé. Nebolo to preto, že by ich Nik odniekiaľ zobral. Tie melódie mu zneli v hlave dlho predtým, než na Tigridu prišiel. Ten ostrov bol krajinou, o akej sa mu odjakživa snívalo, Nik bol človek, s akým sa chcel odjakživa stretnúť.
            Párty pokračovala až do druhej nad ránom, keď aj tí najodolnejší padali od únavy. Nik stihol odohrať aj ďalšie svoje piesne, ktoré miešal so skladbami známejších hudobníkov zo svojej zbierky. Pri posledných z nich už Astrix sedel na lavičke a počúval. Všimol si, že Nik už nestojí pri pulte sám. Vedľa neho stála Ema a doslova ho hltala očami. Astrix sa v duchu zasmial.
V tú noc opäť zaspával s pocitom, že má za sebou deň, ktorý nebol prázdny. Deň s obrazom aj zvukom, aký stojí za spomienku. Bo si istý, že ten jediný deň ho zmenil viac než predošlých päť rokov. Ráno sa zobudil s celkom iným pocitom.
Dlho ležal na posteli, sledoval perleťové oblaky za oknom a nevedel pre ten pocit nájsť výstižné slovo. Výstižné slová. To je niečo, s čím by Nik nemal najmenší problém. Ešte stále mu kdesi v hlave znel text jeho piesne Tigrida. Bolo v nej úplne všetko. Tá neuveriteľná zmes zvukov natlačila celý ostrov, ľudí na ňom aj myšlienky, ktorými je opradený do niekoľkých minút. Hudba znela ďalej, až si Astrix uvedomil, že nie je v jeho hlave, ale kdesi pod podlahou.
Vstal, otvoril poklop s rebríkom a opatrne nazrel na prízemie. Ema ležala na posteli s prázdnym pohľadom upretým na strop a ústa mala vykrivené do niečoho, čo by sa dalo pri dobrej vôli nazvať úsmevom. Vdľa nej sa váľal prehrávač cédéčok. Z jej slúchadiel vrieskala hudba tak hlasno, že Astrix ju počul až hore. Zoskočil dolu, natiahol ruku a stlačil klávesu pause. Ema sa strhla pozrela na svoj prehrávač a potom na Astrixa, ako nad ňou krúti hlavou. Usmiala sa.
„Dobré ráno.“ povedala bezvýrazne, zložila si slúchadlá a podišla k oknu. Astrix sa zarazil. Zakaždým, keď sa ráno stretli, obdarila ho kyslým pohľadom a tým sa ich komunikácia skončila. No dnes bola nejaká iná. Ten ostrov mal naozaj čudný vplyv na ľudí. Alebo to bola Fannikova hudba? Astrix si spomenul, že by sa patrilo odpovedať:
„Hm...aj tebe.“ zamrmlal a vzápätí sa za to skoro prefackoval. Často mával záchvaty sebakritiky, keď tresol dajakú somarinu. „Je ešte niekto iný hore? Koľko je vlastne hodín?“ spýtal sa.
„Všetci ešte spia, ani Kapitán sa neobjavil,“ odvetila Ema, pozrela sa na hodinky, a dodala: „Bude pol desiatej.“ 
Astrix sa v duchu zasmial nad sebou aj nad ostatnými. „Do druhej nadránom vystrájame, ako blázni a potom chrápeme až do obeda.“ pomyslel si a šiel sa prezliecť.
            Keď vyšiel pred chatku, konečne našiel slovo pre ten čudesný pocit, ktorý ho od rána obchádzal. Sloboda. Absolútna sloboda, ktorú mohol využiť na čokoľvek. Program sa skončil a ostrov sa im celý ponúkal. Tigrida bola posiata miestami akoby z iného sveta, kde ste prestávali veriť aj tomu, čo bolo skutočné. Astrixovi zazneli v hlave akési slová, ale nerozumel im. Už dlho sa snažil všetky vnútorné hlady ignorovať, hoci nie vždy sa mu darilo. Podišiel do stredu kempingu a obrátil sa. Za zelenou oponou stromov sa týčila sopka. V korunách vysokých topoľov šumel vietor presne tak, ako ho počul vo Fannikovej pesničke a ponad les podivne potichu letel Hadonos. Celá Tigrida bola tichá akoby boli štyri hodiny nadránom, aj keď bolo skoro desať hodín.
            Pri obede nikto nahlas nerozprával, ani sa nesmial. Všetci vyzerali ako v stave akejsi absolútnej pohody. So spokojnými tvárami rozoberali, čím všetkým môžu stráviť deň, pomaly si natierali rožky maslom alebo len sedeli a pokojne pozerali cez niektoré z veľkých okien jedálne. Astrixovi by sa to inokedy zdalo čudné, ale teraz tomu nevenoval pozornosť, lebo vedel ako sa ostatní cítia. Presne tak sa cítil aj on. Tak dobre, že to uvádzalo do tranzu. Po obede znovu počul slová vo svojej lebke a konečne im porozumel. Boli to dve jednoduché krátke slová: Dračia Skala. Ten čierny špic za sopkou, ktorý ešte nikto neprekonal, a od ktorého nemohol odtrhnúť oči, keď leteli Hadonosom na konci Krížovej cesty. V tom momente bol rozhodnutý.
Vrátil sa do chatky, aby sa pripravil. Vzal si katapult s lanom, jedno náhradné lano, rukavice s kompasom, dve litrové fľaše s vodou, sadu karabín, a zabalený kus červenej látky, čo našiel v skrinke. Keď vyšiel z chatky, zastavil sa a vrátil sa po poslednú vec: svoje druhé uši, teda slúchadlá a prehrávač. Vedel, že hudba ho poháňala vpred a bez nej by sa ďaleko nedostal. Keď prechádzal okolo davu pred jedálňou s batohom na hrbte, ovešaný vybavením a zvedavými pohľadmi ostatných, Kapitán ho zastavil.
„Kam si sa vybral?“ spýtal sa povzbudivým tónom.
„Na vrchol Dračej Skaly.“ odpovedal Astrix sebavedome a čakal, že ho Kapitán bude chcieť odradiť, ale ten mu iba poklepal po pleci a povedal: „Veľa šťastia.“
„Ďakujem, zíde sa.“ odvetil Astrix a vybral sa rezkým krokom smerom k sopke. Celú trasu si podrobne naplánoval podľa mapy na stene jedálne, ale bol pripravený aj improvizovať. Tak sa začalo jeho najväčšie lezecké dobrodružstvo, aké na Tigride zažil.
 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.