Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


kapitola 2. - Vstupná skúška

20. 10. 2008
Vietor odvial mračno piesku a Astrix sa poobzeral. Záliv vyzeral odtiaľto omnoho väčší, bol obkolesený mohutnou hradbou útesov. Pod útesmi stálo celkom osem rozmerných stanov, očíslovaných tabuľami pred každým z nich. Astrix zamieril k štvorke. Cestu mu medzitým skrížila skupinka chlapcov asi v jeho veku, alebo starších, s batohmi na chrbtoch a ovešaní popruhmi. Kus pred nimi bežal ktosi ako inštruktor,  s červenou čelenkou. Pokrikoval na skupinu za sebou a výrazne pritom šermoval rukami. Po chvíľke zmizli Astrixovi z dohľadu. Vysoko na útese sa ozýval klepot helikoptéry. Astrix sa rozbehol ku stanu. Nemal chuť nahltať sa ďalšieho piesku. Vchod bol zakrytý plachtou. „Dobrý nápad,“ pomyslel si Astrix a vkĺzol dnu. V prednej časti stáli police s rôznym náradím, batohmi, karabínami, popruhmi, a lanami. Horolezecká výstroj. Vzadu sedelo zopár ľudí na laviciach a očividne na niečo čakali. Pri jednej zo stien bola zaprášená tabuľa počmáraná rôznymi šípkami a symbolmi. Tu sa podľa všetkého pripravovali a vysvetľovali akcie. Posadil sa na jednu z voľných lavíc a pohľadom prebehol po ostatných. Nikoho nepoznal, až na jedného. Astrixa prekvapilo že tak ďaleko od domova stretol známeho. Dve lavice pred ním sedel chalan nižšieho vzrastu so svetlohnedými vlasmi a večne unaveným výrazom tváre. Pohrával sa s vreckovým nožíkom a neprítomne civel pred seba. Volal sa Daniel Marka a chodil s Astrixom do školy. Astrix naňho potichu zavolal: „Dan? Dan!“
Nereagoval, ale to bolo uňho bežné. Astrix si k nemu prisadol a strčil ho lakťom do ramena. Daniel sa strhol, prestal civieť do prázdna a nechápavo sa ozval: „Čo?...Astrix? Čo ty tu robíš?“
„Ja sa idem...“ Astrix si odkašľal, aby akože dodal svojím slovám vážnosť. „...priúčať životu v prírode.“ Dan naňho pozrel sklenným pohľadom, ako vždy keď sa snažil byť vtipný. Astrix to vzdal a spýtal sa: „A čo za záhadné okolnosti donútili teba dovliecť sa až sem?“ s posmešným úsmevom sa spýtal Astrix. Dan prevrátil oči a zahundral:
„Ale, matka si zmyslela, že ma pošle... robiť somariny inde.“ prevrátil oči. Toto gesto robil tak často, až to bolo nezdravé.
„Hm...“ Astrix vystrúhal zvláštnu grimasu. Tá grimasa nevyjadrovala nijaký pocit, len fakt, že stretol starého známeho. Daniel mal od prírody vyvinutý akýsi zmysel pre odpor ku všetkému, čo mu povedali rodičia. Astrix už túto vec prekonal. Pozoroval nožík v Danových rukách. Vyzeral ako švajčiarsky a nezreteľne odrážal vzor na batohu položeného na lavici pred Danom. Medzi tým prišla ďalšia partia chalanov. Boli traja, na pohľad vyzerajúci ako milovníci silných motorov, a nahlas preberali Feriho buginu.
Astrix tam sedel asi pätnásť minút, keď do stanu vkĺzol holohlavý chlapík s červenou čelenkou a rukavicami bez prstov, aké mal Feri, lenže červenými, s natlačeným písmenom I. Cez rameno mal prevesenú športovú tašku. Pružným krokom pristúpil k tabuli a pohľadom prešiel pomedzi lavice. Zastavil sa pri každom z nich, hneď potichu odhadoval možnosti. Jeho tvár bola masívna, ošľahaná vetrom a slnkom. Mal živé, prísne orieškovo hnedé oči a zaprášené obočie. Presne takto si Astrix predstavoval niekoho, kto ho definitívne odnaučí vysedávať doma.   Inštruktor odkašľal si a spustil: „Tak ako určite niekoľko ľudí predo mnou, vás vítam na ostrove Tigrida, vo výcvikovom lezeckom stredisku.“ vzápätí sa zatváril, akoby ho vlastné slová k smrti nudili. „To čo ste videli v tejto zátoke je len prístav a ústredie. Batožinu vám dopravíme do ubytovní a vás...“ V tom momente sa záves znova rozletel a dnu vbehol zmätený chlapec  zadýchane sa ospravedlňoval: „Pardon, ja... nevedel som kam mám ísť a potom...“
„Posaď sa.“ zastavil ho inštruktor. Bol to chalan s veľkou taškou, ktorému sa na letisku posmievali. Astrix počul ako sa za ním niekto naklonil k susedovi a zahundral: „Bob Kent. Ten nikdy nepríde načas.“ Bob sa posadil a inštruktor pokračoval. „A vás medzitým čaká vstupná skúška. Skladá sa zo šplhu, skákania, orientácie a hehe... testu voľným pádom.“ dodal s úškrnom a vytiahol z tašky akýsi papier. „Teraz sa predstavíme. Mňa môžete... teda, mali by ste ma volať Kapitán, inak som Erik Garin. Zdvíhajte prosím ruky, koho prečítam.“ povedal a pozrel na papier. V abecednom poradí čítal mená a členovia novej skupiny sa postupne prihlasovali. Po chvíli sa však zarazil a vyvalil oči na papier. Vzápätí sa zamračil a zahundral: „Ktorému inteligentovi dala matka meno GNR?“ Stanom prebehla vlna veselého smiechu. Jeden s tých starších chalanov sa zdvihol a pristúpil ku Kapitánovi. Vzal si od neho pero a zúrivým spôsobom čosi prepísal v zozname. „Dobre Vilo, to je lepšie.“ utrúsil Kapitán vyčítavo a pokračoval v čítaní. Keď klesla posledná ruka, vyhlásil: „Teraz sa poznáme, je načase začať s testom. Batožinu si odneste k hlavnej budove a potom... to je tá betónová, môj.“ vysvetlil pri pohľade na Danov prázdny nechápavý výraz a pokračoval: „A potom sa pôjde loziť. Za mnou.“ Schmatol tašku, natlačil zoznam do jedného z bočných vreciek a pohol sa k východu. Ostatní povstávali z lavíc zobrali si batožinu. Astrix počul ako za ním Dan hundre.
Vonku sa pomaly stmievalo, tábor bol osvetlený niekoľkými lampášmi zavesenými na drôtoch. Kapitán miernym poklusom prebehol krížom cez pieskovú plochu, Astrix mu bežal v pätách so zbytkom skupiny. Zastali pred hlavnou budovou a odložili si batožinu. „Zoberte si aj nejaké teplejšie oblečenie. Keď zájde slnko, vie sa dosť ochladiť.“ Kapitán hodil svoju tašku na zem a chystal sa ju otvoriť, ale akosi si to rozmyslel. Namiesto toho skríkol: „Pozor!“ a obrátil sa chrbtom k útesu. Astrix si zložil batoh, vybral zo svojej tašky mikinu, natiahol si ju na hlavu a bleskovo tašku zavrel. Hore na útese pristávala helikoptéra. Lavína piesku zavalila celú zátoku ako hmla, čo náhle padne a zastrie výhľad. Po chvíli, keď sa rozvírený piesok trochu usadil, Kapitán poznamenal: „Toto sme ešte celkom nedoriešili.“ a podišiel kúsok za hlavnú budovu, na okraj útesu. Tam otvoril tašku a vybral z nej kopu popruhov. Počkal kým si oblečú mikiny, bundy alebo svetre. Potom každému, kto bol na dosah, hodil balík remeňov a klbko lán spojené s čudným podlhovastým prístrojom. Traja vysokí chalani na čele s Vilom, boli tak zabratí do debaty, že ho vôbec nevnímali. Kapitán na nich chvíľku zazeral a potom každému z nich prudko hodil jeden postroj. Vilo sa od prekvapenia zapotácal a postroj mu spadol. Podráždene ho zdvihol a začal ho oprašovať od piesku. Kapitán mu pohrozil prstom a znova sa pustil do vysvetľovania. „Tu máte popruhy, tie si pripevníte na ramená a pás nasledovným spôsobom...“ vytrhol postroj Danovi z rúk, prevliekol mu ho cez hlavu a na viacerých miestach zatiahol. Dan sa trhol a zatváril sa, že má vyrazený dych. „Nemusíte mi úplne zastaviť obeh, Kapitán.“ odvrkol a povolil si popruhy. Pri poslednom slove Kapitána prebodol pohľadom, ktorým sa bežne pozeral na učiteľov alebo na malé slizké odporné veci. Bolo jasné, že sa mu Kapitánova narážka s betónovou budovou vôbec nepáčila. Astrix si nasadil popruhy, na vlastné prekvapenie správne, a pripol si lano s karabínou na opasok. Zdalo sa mu čudné, prečo nepredvádza postroje na sebe, no potom si všimol, že Kapitán už má postroj dávno nasadený. „Potom tu máme pevné laná s týmito karabínami...“ zašermoval jednou z karabín vo vzduchu a potom ju pripevnil Danovi na opasok. Dan sa zatváril, akoby bojoval sám zo sebou, aby sa po ňom nezahnal päsťou. Kapitán ho ignoroval a zobral do rúk prístroj na druhom konci lanka. „A toto, chlapci...“
„Ehm, ehm.“ ktosi medzi chalanmi si odkašľal a tí prekvapene odstúpili. Spomedzi nich na Kapitána zazeralo dievča s čiernymi vlasmi, biele ako krieda, s postavou ako zo zápaliek. „Hm. Ema?...“ zalovil v pamäti Kapitán. „Aha... takže mládež,“ opravil sa. Keď sa pozeral na Emu, bolo jasné, čo si myslí. Rozmýšľal, ako bude možné postroj utiahnuť tak, aby jej sedel. Vyzerala akoby vypadla z čiernobielej komiksovej knižky. Jej vlasom, očiam, aj väčšine jej oblečenia panovala čierna, v ostrom kontraste s pokožkou bielou ako stena.
„No, to je jedno.“ Kapitán zavrtel hlavou a pozrel na prístroj ležiaci v jeho ruke. „Čo som to... aha. Toto je lezecký katapult. Odistíte, zatiahnete a...“ z katapultu sa ozvalo hlasné šťuknutie. Astrix sa čudoval že Kapitánovi neodleteli prsty. Stihol si iba všimnúť, že z toho nebezpečne vyzerajúceho prístroja vyletel drobný lesklý kúsok kovu, za ktorým sa vinulo lano. Všetci so záujmom sledovali ako sa zabodol do skaly asi štyridsať metrov nad prístavom. Klbko, ktoré viselo z katapultu v Kapitánovej ruke sa scvrklo na malý uzlík. „Chápeme? Toto lano je poistka, aby ste nezleteli a neutŕžili pár smrteľných zranení. Vždy, keď preleziete nejaký úsek, si ho pritiahnete. Dajte si na to pozor, lebo vás čaká fakt hlboký pád.“ Kapitánova tvár bola vážna, ale niektorí chalani sa tvárili, že jeho rady až tak vážne brať nebudú. „Ich chyba.“ pomyslel si Astrix a pozrel hore na skalu. Na ten malý kúsok ocele, čo ho mal zachrániť, ak sa náhodou neudrží. Skalná stena sa tiahla od brehu až dozadu do zátoky. Na druhej stane bola zalomená cez ostrú hranu nad more.
„No a ešte čosi, aby ste si nezodrali dlane...“ Kapitán znovu siahol do tašky, vybral balík akýchsi rukavíc a porozdával ich. Boli to športové rukavice, s vetracími dierkami na chrbte ruky a vystuženou spodnou stranou. Astrix mal pocit akoby držal v ruke kus stvrdnutej plastelíny.
„Takže, ide sa na to!“ zahrmel Kapitán a zdvihol ruku. Písmeno I sa zalesklo vo svetle najbližšieho lampáša.
„Odistiť!“ Tak ako predtým Kapitán, každý nahmatal na svojom katapulte malý výstupok trčiaci vedľa zmotaného lana. Astrix ho opatrne chytil dvoma prstami a potiahol. Posledná, najmenšia slučka lana sa uvoľnila a ostala visieť. „Zatiahnuť!“ Znova to bolo všetkým jasné. Astrix chytil červený krúžok vedľa otvoru, kde ležalo lano, silne zatiahol a čakal, čo sa stane. Katapulty v ich rukách sa so šťuknutím trhli. K oblohe vlietlo jedenásť kovových hrotov. Astrix sledoval, ako sa vymrštili do vzduchu popri skale, začali spomaľovať. Vtom narazili do skalnej steny a zavŕtali sa do povrchu. „Pardon, zabudol som. Strieľame samozrejme tak, aby sme nikomu nevypichli oko! Ani sebe!“ poznamenal Kapitán a zazeral na Dana, ktorý si pri výstrele priložil katapult k oku, akoby strieľal zo vzduchovky. Skupinou prebehol tichý posmech. „Vysvetlíme si systém, áno? Lezie sa VŽDY zdola nahor a po skale, samozrejme. Po lane len v krajných prípadoch. Ďalej: V každej sekunde, keď ste na skale, si držíte stabilitu. Nechcem vidieť žiadne kaskadérske kúsky.“ V tej chvíli mal Astrix silný pocit, že Kapitán klame sám seba. „K tým sa dostaneme neskôr. Keď zacítite len trochu stratu balancu, zastaviť!“ mykol rukou Kapitán. Vzápätí ukázal k oblohe. „Tak do toho!“ zavelil. Astrix pristúpil ku skalnej stene a zdvihol pohľad. Stena bola mierna, rozdelená pásmi rôznych hornín na úseky rôznych farieb.
Položil dlaň na prvý výstupok. Skala bola ešte zohriata od slnka a príjemná na dotyk. Vyšvihol za kúsok vyššie a pustil sa do lezenia. Zdola im Kapitán dával posledné pokyny: „Sledujte, kde váte rozloženú váhu. Rovnako musia makať nohy aj ruky!“ Astrix sa pomaly vžíval do prostredia. Vnímal svoje ťažisko, hľadal pevné body a postupne sa naučil rozoznávať pevné a vratké polohy na skale. Kamene pod rukami a nohami boli pevné, napredoval rýchlo. Zrazu sa ozval Kapitánov výkrik: „Vilo! Lano!“
Vilo sa zastavil zopár metrov pod Astrixom a pozrel dole. Z jeho katapultu visela dlhá slučka. Vilo začal navíjať. Astrix si pomyslel: „Veď to vravel.“ Chcel sa vydať ďalej, no potom sa zarazil. Jeho lano bolo tiež uvoľnené. Vytiahol poistku na katapulte a sledoval, ako sa lano stiahlo a navinulo naspäť do klbka. Potom sa znova natiahol do lezeckej polohy a stúpal vyššie. Začal pozorovať porvch útesu. Skalnú stenu križovalo niekoľko šikmý zlomomov. Už preliezol prvý z nich, keď pozabudol na svoju váhu a naklonil sa nabok o trochu viac ako chcel. Pár sekúnd nehybne visel a hľadal stratenú rovnováhu. Potom sa navážil späť na stenu a s úľavou sa oprel o kameň. Hoci to vôbec nečakal, bol najvyššie zo skupiny. Kúsok pod ním liezli traja chalani na čele s Vilom, pod nimi ďalšia trojica, v ktorej Astrix spoznal iba Boba Kenta. O pár ďalších metrov nižšie liezli dvojčatá. Astrix žasol nad tým, ako dokonale sa podobajú v pohyboch a technike. Takmer na chvoste skupiny bola Ema s postrojom utiahnutým na najmenšiu možnú veľkosť (aj tak jej bol priveľký) a ešte hlboko pod ňou sa Dana úporne pokúšal udržať sa. Nebol ani tri metre nad zemou. Astrix preliezol druhý zlom. Vilova banda sa mu rýchlosťou mohla vyrovnať, ale jej členovia väčšiu pozornosť venovali skutočne sprostej sérii vtipov o zvieratách.
            O chvíľu Astrix prešiel do vrstvy čierneho čadiča. Tmavá hornina pod jeho rukami sa zvláštne leskla, akoby v nej boli zaliate drobučké kúsky trblietavej fólie. Bola prešpikovaná dierkami po daždi a kamenných výstupkov citeľne pribudlo. Astrix zrýchlil a o chvíľu sa blížil k druhému zlomu. Zavesil sa na jeden v výstupkov, ale ten sa v momente rozpadol na kúsky. „Ajaj, o tomto sa Kapitán zabudol zmieniť.“ pomyslel si Astrix, keď sa zošmykol nabok a zachytil sa iného výstupku. Vtedy si uvedomil, že zas nemá pritiahnuté lano. Otvoril poistku a čakal kým sa lano navinie, ale v prstoch cítil, že kameň, ktorého sa držal, o chvíľu povolí. Musel si nájsť nejaký pevný bod. Nohami hmatal pod sebou, ale tam bola len hladká skala. „Rozmýšľaj.“ prikázal si v duchu. Tá skala pod ním bola ešte pieskovcová. Do nej dieru nespraví. Musel navinúť celé lano a prejsť zavesený inde. V tej chvíli sa mu kameň pod rukou odlomil. Rýchlo zavrel poistku a skĺzol na koniec lana. Ocitol sa späť na červenej pieskovcovej skale, vedľa dvojčiat. Stratil všetok náskok. Po niekoľkých sekundách bezradného visenia na lane sa rozhodol situáciu riešiť. Povedal si, že bude musieť Kapitánove pravidlá porušiť. Rozhojdal sa, aby získal výšku. Odrazu preletel hranu útesu, zachytil sa o stenu a šplhal hore po druhej strane, mimo dohľadu ostatných. Potom si uvedomil, že ani za hranou nie je sám. Vedľa neho liezol Kapitán. Chvíľu naňho prekvapene pozeral, potom sa krátko usmial a pustil sa hore po skalne stene. Bola trochu strmšia, než na opačnej strane, ale zato bola pevná. Kapitán liezol veľmi rýchlo, no Astrix ho vytrvalo nasledoval.
            Netrvalo dlho a Astrix vystrčil hlavu cez okraj útesu. Do hlavy mu narazil vlhký vetrík od lesa. Vytiahol sa hore a obzrel sa dookola. Tam hore bol ostrov takmer rovný, len na severe, za hradbou z ťažkej sivej hmly, sa vypínala mohutná sopka. Astrix stál na pláni posiatej skalami tehlovej farby, kúsok od neho sa Kapitán nakláňal cez okraj útesu a ziapal niečo na lezcov na skalnej stene. Miesto odpovede priletela zdola zmes nahnevaných slov, poväčšine nadávok. „Trochu tie inštrukcie nedomyslel.“pomyslel si Astrix a pozrel na Kapitána. Kapitán tam ale nebol. Išiel niekomu tam dole pomôcť. Astrix sledoval okraj útesu a v duchu tipoval, kto sa tam objaví prvý. Zdola sa ozývali dohady a hlasné príkazy Kapitána. Dan nemal šancu, to bolo jasné. „Určite príde Vilo. Alebo niekto s jeho bandy.“ hovoril si Astrix bez nadšenia. Vôbec nečakal že sa spoza skaly vynorí závoj čiernych vlasov a mŕtvolne bledá tvár urážlivej Emy. „Že koľko vážim? Vážim viac ako celý tvoj mozog. Magor jeden.“ hundrala si popod nos. Náhle zmĺkla a vyvalila oči na Astrixa.
„Čo tu robíš?!“ opýtala sa takmer podozieravo. Astrix nevedel, čo jej má odpovedať, no potom odvetil: „Ja som to vzal skratkou.“ Vtedy sa cez okraj prekotúľal Vilo, nasledovaný svojimi kamarátmi. Vilo vstal, oprášil si svoju značkovú mikinu a prebodol Emu zúrivým pohľadom.
„No, Vilo... vyzerá to, že ti prvé miesto ukradla baba.“ ozval sa svetlovlasý chalan za Vilovým plecom.
„Vďaka, Nig. Ty vieš vždy povzbudiť.“ odvrkol mu Vilo, ale vzápätí sa zákerne zaškeril. „Ale keď je tamto baba, tak ja musím byť ...neviem, asi boh.“ ukázal na Emu a spolu s Nigom a tretím členom bandy sa pustili do hlasného rehotu. Ema sa zamračila, pozrela na Astrixa, potom na vysmiatu Vilovu bandu a odpovedala: „Odkedy je toto súťaž? Aj keby bola, skončil by si tretí.“
„Čo...?“ Vilo zavrel ústa a pozrel na Astrixa, akoby videl mimozemšťana. Nig tiež zmĺkol, no na svoje ústa akosi zabudol. Zatváril sa dokonale nechápavo. Tretí chalan sa ale ďalej zvesela chechtal a nič si nevšímal. Nig doňho sotil. „Tom, sklapni na chvíľu!“ zreval naňho Vilo. Tom prekvapene stíchol a tupo zízal na nahnevanú Vilovu tvár. Vilo sa oboril na Astrixa: „Áno? Takže aj ty si taký ľahký, že vieš lietať?! Aj teba starý vytiahol hore, aby si sa mohol chvastať, že si to zliezol prvý?! Áno?!“ Každým slovom bol k Astrixovi bližšie a jeho tvár bola červenšia.
„Ten starý je tu, tak si daj bacha na reči.“ zahrmel hrubý hlas za Vilovým chrbtom. „Veľmi sa tu nerozkrikuj, môj.“ Kapitánove oči sa hrozivo leskli a Vilo sa pred ním priam scvrkával. „Pa-pardon, nejako mi to ušlo...“ zajakával sa.
„Hoď spiatočku..“ uťal Kapitán a otvoril poistku na Vilovom katapulte. Lano sa naplo, ale hrot zakliesnený o okraj útesu vzdoroval. Po chvíli predsa len prerazil hranu ostrej skaly, preletel pár metrov a udrel Vila do spánku. Ten vykríkol a spadol na zem. Okolo kapitána sa zhrčilo ostatných desať lezcov. Kapitán si zložil ruky dokopy a vyhlásil: „Teraz máte za sebou prvú časť skúšky, teda šplh. O chvíľu príde dodávka minerálky, ktorá sa vám iste zíde. Aha, máme ju tu... potom príde na rad to skákanie a to bude na dnes všetko.“ Spod útesu sa z rachotom vynorila helikoptéra. Astrix si podvedome zakryl tvár, ale potom zistil, že na planine nie je žiadny piesok okrem toho, ktorý sa sypal z Daniela.
Na boku helikoptéry sa otvorili posuvné dvere. Stál tam chlap s bedničkou v rukách. Pokúsil sa hodiť ju Kapitánovi. Súčasne sa však helikoptéra mykla a chlapovi vo dverách sa podlomili kolená. Astrix si okamžite uvedomil že bednička letí príliš pomaly, aby sa dostala až ku Kapitánovi. Kapitán to zistil tiež, bleskovo schmatol Nigov katapult a odopol karabínku z jeho opasku. Otvoril poistku a vystrelil. O zlomok sekundy hrot s lanom preletel bedničkou.   Tá spadla z dohľadu a zavisla na lane. Kapitán v momente zavrel poistku. Z menšími ťažkosťami udržal katapult v rukách a zavrčal: „Zlezte niekto pre tie minerálky a vyhádžte ich zopár hore. Je to ťažké.“ Astrix sa obzrel. Niektorí sa pozerali do zeme, niektorí na oblohu, Nig sa tváril, že si napráva postroj a Dan sa nezúčastnene. obzeral na všetky strany. Trápne ticho prerušil opäť Kapitán: „Švihom, lebo nebudete mať do zajtra čo piť!“ Astrix si vzduchu vzdychol. Prečo je to vždy on?
Otvoril poistku a vystrelil si šípku pod nohy. Potom pristúpil k útesu a spustil sa dole. Bednička visela kúsok nad najvyšším zlomom. Zošmykol sa k nej , a zaprel sa do skalnej rímsy. Odklopil veko. Bolo tam naskladaných dvanásť fliaš zabalených v dvoch fóliových balíkoch. Zázrakom žiadna z nich nepraskla. Astrix roztrhol jeden z balíkov a vzal do ruky fľašu s minerálkou. Mal hroznú chuť ju otvoriť a napiť sa, ale odolal pokušeniu.
Pevne sa zaprel do zlomu v skale. Okrem iného sa dnes naučil, že pri hádzaní vecí je najdôležitejšia stabilita. Vyhodil fľašu cez okraj útesu a počul tupý náraz, keď ju niekto chytil. Vyhodil hore ďalšie dve fľaše. Išlo len o to, aby odhadol správnu silu. Ak by hodil príliš slabo, fľaša by nedosiahla okraj a spadla by späť. Astrix nebol na mieste, kde sa dalo dobre chytať. Keby ju zas šmaril príliš vysoko, mali by problém ju chytiť tam hore. Celkom sa mu darilo. Keď hádzal štvrtú fľašu, úzka rímsa pod jeho nohami sa náhle prelomila.
Začal sa šmýkať po zaoblenej hrane. Márne škriabal teniskami po skale a snažil sa zachytiť. Zošmykol sa a zachytil sa zbytkov rímsy aspoň rukami. V duchu zanadával. Zase visí na uzučkom zlome a pod nohami nemá nič. Lano bolo uvoľnené, musel ho pritiahnuť. To ale znamená, že bude visieť na jednej ruke a tá predstava sa mu vôbec nepáčila. Zrazu si všimol, že kúsok nad špičkou jeho pravej tenisky sa pieskovec čudne vydúva, takmer akoby bol dutý. S nádejou kopol do vypukliny. Zjavila sa na nej nepatrná prasklina. Kopol znova a ešte raz, až za rozpadla na kúsky a odhalila drobný otvor. Astrix do nej skúsil vložiť nohu. Podarilo sa mu odľahčiť si ruky a navinul lano. Teraz už ho držalo a mohol sa naň zavesiť. Oblapil lano vystuženými rukavicami a ťahal sa hore. Vtedy si všimol, že v bedničke ešte zostalo osem fliaš. Vytrhol hrot lana, ktorý bol zavŕtaný v stene bedničky a zapichol ho do druhého balíka s fľašami. Zatiahol za lano. Balík na ňom začal pomaly stúpať. Z bedničky vytiahol posledné dve fľaše. Každú do jednej ruky. Vzápätí si uvedomil, že sa už nemusí držať lana. Niekto ho ťahal. Vo vodorovnej polohe prišiel až na okraj útesu. Tam zbadal Kapitána, ako ťahá jeho lano s pomocou Vila a jeho bandy. Kúsok za nimi Dan ťahal lano, na ktorom visel balík minerálok.
„Skvelá práca.“ pochválil Kapitán a potľapkal Astrixa po pleci. Vzal Danovi lano z rúk a pritiahol minerálky.
„To by urobil každý.“ odvetil Astrix ironicky a vyslal vyčítavý pohľad na ostatných. Kapitán roztrhol fóliu a hodil Astrixovi jednu z fľašiek.
„Zaslúžiš si ju najviac.“ povedal a mávol rukami, aby sa ostatní zoskupili. „Teraz máme...no, vlastne už iba osem minút pauzu, takže sa vydýchajte, oddýchnite si a nechcem vidieť žiadne vylomeniny. Jasné?“ Kapitán zdvihol pohľad od hodiniek a pozrel na Vila, ktorý si poloprázdnu fľašu pritláčal ku hlave.
            Astrix sedel na hrane útesu a pozoroval tmavú oblohu. Oblaky, čo ju popoludní zakrývali, niekam zmizli a Astrix si vychutnával pohľad na poblikujúce hviezdne pole. V hlave mu zaznela jedna z jeho obľúbených viet, ktorú nachádzal vo všetkých sci-fi príbehoch.
„Verím, že tu nie sme sami.“ Astrix sa skoro strhol od prekvapenia, keď tú vetu počul niekde za svojím chrbtom. Obrátil sa s otázkou na jazyku, ale zarazil sa. Stála tam Ema, chrbtom k nemu, pri uchu mala mobilný telefón. „Ak tu nie je nikto iný, tak sa zbláznim. Zaradili ma medzi samých chalanov a to sú totálni tupci. Absolútni. Tomu by si neverila.“ sťažovala sa niekomu na druhom konci linky tónom, aký Astrix neznášal. Obrátil sa späť s trápnym pocitom. Ale v jednom s Emou súhlasil. V Kapitánovej skupine nenašiel nikoho inteligentného. Takto si to nepredstavoval. Lezenie bol asi šport príliš vzdialený rozumným ľuďom. „No nič, aspoň pre mňa je perfektný.“ zamrmlal Astrix sám pre seba. Ema sklapla mobil a spýtala sa: „Hovoríš niečo?“
„Nie, tupci nevedia rozprávať.“ odpovedal Astrix.
„Prečo si liezol pre tie minerálky? Predvádzaš sa?“ podpichla ho Ema. Astrixa také podozrenie prekvapilo.
„Nie. Máš ten pocit? Len som bol smädný.“ Uvedomil si, že v ruke má stále fľašu. Otvoril ju a zamyslene sa napil. Nevedel, či sa predvádza. Ak áno, tak určite nie kvôli Eme. Vlastne si vyčítal, že pre tie minerálky zliezol. Od malička mal vo zvyku robiť viac než treba. Ema mu prestala venovať pozornosť a odišla. Astrix sa zahľadel na tmavú morskú hladinu.
Prevaľovali sa na nej stovky temne modrých odtieňov, nebolo tam žiadne svetlo, ktoré by jej vdýchlo aspoň trochu života. Astrixovi pripomínali atramentovo modré závesy, čo sa pomaly nadúvajú a spúšťajú v prievane. Pohľadom preletel naprieč oblohou. Bez oblakov a bez mesiaca sa zdala prázdna ako obrazovka vypnutého počítača. Ale predsa bola plná pohybu. Presvecovali ju milióny hviezd, tak ako svetlá miest plnia jasom nočnú krajinu. Pomedzi ne sa predieralo blikajúce lietadlo. Astrix si trochu vyhrnul rukáv a pozrel na hodinky. Pod nezreteľným odrazom hviezdnej oblohy blikala dvojbodka, pomaly odpočítavajúc sekundy.
 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.