Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


kapitola 18. - Východ slnka

20. 10. 2008
Pred Astrixom sa mihlo niekoľko obrazov. Bledá tvár Sinion, osvetlená zelenou žiarou, hmlisté ramená krútiace sa vzduchom a uprostred nich Majster. Stál sklonený v kruhu Tigridy a vzpínal ruky proti jej kúzlam. Rukávy z plášťa mal odtrhnuté a na holých ramenách mu iskrili symboly. Každý kúsok hmly, ktorá sa okolo neho obtáčala, mu zaliezol pod kožu a vyletel zas naspäť. Pritom so sebou vzal jeden z Majstrových symbolov. Zelené svetlo sa z Majstrových rúk strácalo a odlietalo ku stropu. Keď Astrix vletel do siene, jeho pohľad sa stretol s Majstrovým. Prvý raz zbadal v jeho očiach smútok.
Kania preletela s Astrixom ponad Majstra a spustila ho na zem. Astrix bleskovo vyskočil. Na Majstrovom ramene svietil posledný symbol. Kríž so slučkou navrchu. Egypťania ho nazývali ankh a bo to znak nesmrteľnosti. Hmla okolo Majstra sa prudko zakrútila a spustila sa naň. Astrix sa zúfalo vrhol dopredu a všetko akoby zastalo. Celý hmlistý opar prenikol do Majstrovho ramena a zmizol. Dlhý zlomok sekundy sa nič nedialo. Potom Astrixa oslepil obrovský záblesk a prudký náraz ho odhodila ku stene.
Tvrdo dopadol na popraskanú podlahu a premáhal mdloby. Okuliare mu odleteli a sieň sa mu zdala rozpitá do machúľ rôznych farieb. Kútikom oka zazrel kruh. Dva červené plamienky stále blikotali, no inak tam už nehorel žiadny.
Astrix sťažka vydýchol a upadol do nepokojných mrákot. Majster je preč. Sinion dostala, čo chcela a zničila, čo mohla. Astrix pocítil ako sa podlaha pod ním otriasla. „Len nech sa už nič nedeje. Prosím.“ vravel si v duchu a dúfal, že aspoň raz sa mu prianie splní. Potom sa však zarazil. Ak sa už nič nebude diať... vôbec nič, tak už neuvidí nikoho zo svojich priateľov. Ani Liu. Zvrašťil obočie a podlaha sa znova otriasla. „Možno si to zaslúžim. Veril som klamom, nechal som sa presvedčiť ilúziou. Zas som spravil priveľa vecí a potom primálo...“ podlaha sa otriasla znova a Astrix si uvedomil, že to sa netrasie podlaha. Otvoril oči.
Lia kľačala pri ňom a triasla ho za plece. Keď sa prebral, obdarila ho tým najkrajším úsmevom. „Rád ťa znova vidím.“ zamrmlal Astrix a objal ju.
„Už je to za nami? To všetko?“ spýtala sa Lia unavene.
„Dúfam že áno.“ odvetil Astrix. Kdesi za jeho chrbtom sa ozvalo svišťanie krídel. Kania priletela k nim, sadla si veďľa Astrixa a oprela si oňho hlavu.
„Poďme nájsť ostatných.“ navrhla Lia a pomohla Astrixovi vstať. Sieň bola rozpadnutá. Zvalený stĺp zakrýval jeden roh a podlaha bola posiata prasklinami. Zo stropu, stále skrytého v tme sa sypal prach. Po modrých kvetoch, čo predtým obrastali steny, nezostala ani stopa. Uprostred siene stál zvyšok kruhu, na ktorom pokojne horeli dva červené plamienky. Stred kruhu bol preťatý puklinou a kúsok vedľa ležal drobný strieborný prívesok. Astrix ho pomaly zdvihol. Bol to had, orb zeme. „Kde je Sinion?“ spýtal sa sám seba. Za kruhom vo veľkej kaluži vody ležala chudá postava zakrútená do modrého rúcha. Lia pribehla k nej a prevrátila ju na chrbát. „Žije.“ ozvala sa a skúsila ju prebrať. Astrix tiež prišiel k nej. Bola to Ema. Dýchala plytko a ústa mala pootvorené. „Ema... počuješ ma?“ prihovoril sa jej Astrix. Ema obrátila hlavu nabok a s námahou nadvihla viečka.
„Astrix? Čo sa robí?“ pozrela do stropu. „Kde to som?“ Nikto jej nevedel odpovedať. Utrpela šok a bola zo všetkého zmätená. Opatrne jej pomohli postaviť sa na nohy. Kráčalo sa jej ťažko, aj keď ju podopierali. V tme pod stropom sa ozvalo zaškriekanie. Kania zletela k nim a potom vystrelila k opačnej stene. Trojica sa tackavým krokom pohla za ňou.
            Lia pristúpila ku stene a položila na ňu ruku. „Pusti ma!“ zvolala jasným hlasom. Stenou prebehla pavučina iskier. Tam kde bol predtým kameň, stála vysoká drevená brána. V strede bola úzka medzera a úplne na vrchu cez ňu presvital lúč svetla. Brána sa s hlbokým vrzgotom otvorila.
            Pred nimi sa rozprestieralo široké údolie zarastené zelenou trávou, z ktorej sa zdvíhala ranná rosa. Medzisvet vyzeral prvýkrát plný života a šťastný. Obzor zalievala zlatá žiara a na oblohu sa váhavo šplhalo slnko.
„Konečne sa zobúdza.“ šepol Astrix. Z trávy neďaleko od nich sa ozvalo cvrlikanie cvrčka. Pomedzi steblá sa začal naháňať malý roj múch. Keď slnko vystúpilo ešte vyššie, z nory na stráni vybehol zajac. Odkiaľsi prileteli čajky a pozdravili údolie hlasným škrekom.
            Astrix sa obrátil a pozrel na múr siene. Za nimi stála obrovská katedrála s nespočetným množstvom okien a veží, čo sa na slnku krásne leskli. Bolo to sídlo hodné spoločenstva čarodejníkov. Ale teraz bolo už definitívne opustené. Lia si tiež obzerala katedrálu. Jej oči vyzarli, akoby sa v nich odrážalo slnko z každého z tisícov vysokých okien.
            Astrix zovrel v dlani svoj prívesok. Vedel, že sú na konci cesty. Bol čas sa s týmto svetom rozlúčiť. Obrátil sa na Liu, rovnako sa ona pozrela naňho. Ema odstúpila niekoľko krokov a zahľadela sa na stúpajúce slnko. Potom sa obrátila na Astrixa.
„Prepáč mi to. Nechcela som ti ublížiť. Nikomu.“ jej hlas bol znova tichý a jasný ako predtým. „Bola som sklamaná a potom už stačilo málo. Nevedela som, čo robím. Prepáč.“
„Je to za nami. Už sa niet za čo ospravedlňovať.“ odvetil Astrix. „Hlavne, že si späť.“ Ema sa usmiala a znova sa zahľadela do slnka. Astrix chytil Liu za ruku. „Lia, dokázali sme to. Zobudili sme ho a žije. Jeho sen sa končí.“ prihovoril sa jej potichu.
„Viem, povedala som že sa chcem zobudiť. Ale to už nie je pravda. Ak je to celé sen, budem radšej žiť v ňom, ako sa rozlúčiť.“ odvetila Lia trochu rýchlejšie ako chcela a oči sa jej začali lesknúť.
„Ešte sa nelúčime.“ povedal Astrix. „Poď.“ Pohol sa späť ku bráne. Zavolal aj Emu a všetci traja sa vrátili do siene.
            Astrix prišiel k zvalenému stĺpu a zdivhol ruky. orb ohňa mu dal silu a s pomocou ostatných zdvihol stĺp na miesto. Ema zatiaľ privolala vietor, aby vyzametal z podlahy úlomky a vrátil polovicu kruhu na miesto. Kruh sa scelil a vzniesol sa do vzduchu. Astrix pozrel do diery pod ním siahala neuveriteľne hlboko a na jej dne sa ligotala vodná hladina.
            Astrix zavolal Emu a Liu. Všetci traja sa postavili okolo diery. „Majster je preč, ale bol najlepším človekom, akého sme mohli na tomto ostrove stretnúť.“ Vyhlásil Astrix a zložil si prívesok z krku. Obe dievčatá nasledovali jeho príklad. „Dal nám dar mágie, s ktorým sme mohli robiť úžasné veci. Práve preto mu ho teraz úctivo vrátime a uchováme si spomienku naňho. Tak ako on si spomienky na nás schoval v tomto kruhu.“ Vtom vystrel ruku s dvoma príveskami, svojím a príveskom od Sinion a pustil ich do diery. Lia okamžite urobila to isté.
            Ema však váhala. Ten sen bol príliš krásny a príliš krátky, aby sa skončil. Pustila prívesok a šnúrka sa jej zachytil o končeky prstov. Ako zhypnotizovaná hľadela na strieborného sokola. Nakoniec jej vykĺzol spomedzi prstov a zmizol v temnej hĺbke. Ema sa zlhboka nadýchla. „Život bude po tomto čudne jednoduchý.“
            Vo chvíli, keď sa puto medzi orbami a ich nositeľmi pretrhlo, kamenný kruh dopadol spať na podlahu a zakryl dieru. Boli navždy stratené. Spolu s Majstrom odpočívajú v hlbinách Tigridy.
            Trojica vyšla pred katedrálu. Vtom sa Astrix strhol. Zabudol na jednu podstatnú vec. Zo siene priletelo zúfalé škrečanie. Znelo dlho a desivo, až kým náhle utíchlo. Astrix si ponoril tvár do dlaní. „Kania...“ vzdychol si. „Stala sa pre mňa tak prirodzená, že som ju nepovažoval za výtvor mágie. A teraz sa jej život skončil.“ Napriek smútku sa Astrix cítil zrazu silnejší. Kus duše, ktorý do Kanie vložil, sa mu vrátil. Pomaly vstal. Ema mala zrazu na tvári spýtavý výraz: „Ako sa dostaneme na Tigridu? Bez mágie...“
„Takto.“ odvetila Lia. Vyliezla na vonkajší múr a ukazovala kamsi za katedrálu. Vypínal sa tam povedomý sopečný svah a pod ním les s vysokými stromami.
            Astrix sa ešte raz obrátil ku slnku, kde sa prebúdzal medzisvet. Slnečné lúče sa rozlievali po lúke až dosiahli až do lesa na Tigride. Dva svety sa spojili. Jeden vytvorený Majstrom a druhý, ktorý ostal Pútnikovi. Spomedzi múrov katedrály vyšiel vysoký muž v plášti s tvárou skrytou pod širokým klobúkom. Pútnik pristúpil k nim. Zložil si klobúk a na jeho tvári sa zjavil úsmev. Už vyzeral ako obyčajný človek s gaštanovo hnedými vlasmi a živými hnedými očami.
„Ďakujem vám. Celý medzisvet je vám vďačný.“ prehovoril hladkým hlasom. Nezostal v ňom ani náznak zachrípnutia. Lia zoskočila z múru.
„Nič sme preto neurobili. Ani nevieme ako sa zobudil.“ namietla, „Sinion roztrhala Tigridu na kúsky. Keď zmizla, všetky sa asi vrátili na miesto. Ako medzisvet. Je z neho nový ostrov.“
„Máš pravdu.“ súhlasil Astrix, „na jednej strane je to, čo ostalo z Tigridy, na druhej zas to, čo Sinion odtrhla a zmenila. Ale to znamená...“ tvár sa mu rozjasnila, a takisto Lii. „Že aj motýľ je znova celý!“ dokončila zaňho. „Niekde tu na ostrove. Snáď ho nájdeme!“ navrhol Astrix. „Chceš hľadať toho motýľa... na takom veľkom ostrove?“ spýtala sa Ema.
            Astrix na to nereagoval. Pozrel na oblohu a potom začal šplhať hore múrom katedrály. Kým vyliezol na prvú rímsu, zopár krát sa šmykol. Bez orbu ohňa sa cítil veľmi zraniteľný. Ale videl, že Lia ho nasleduje a spolu sa im podarilo vyliezť až na strechu. Katedrála sa týčila v neuveriteľnej výške, bolo odtiaľ vidieť celý ostrov.
            Vysoko na oblohe sa zaleskol veľký biely fľak. Najprv vyzeral ako kŕdeľ vtákov. Fľak zletel nižšie a Astrix zbadal, že sú to bludičky. Zobrali na seba podobu motýľov a plachtili v hustej formácii. Smerovali na koniec údolia, ktoré sa ťahalo od katedrály až dole k moru. Astrix si vytiahol z vrecka sklenú guľku, v ktorej boli spojené črepy. V tej chvíli bludičky prelietali tesne ponad strechu katedrály. Míňali výklenky a veže, akoby tam ani neboli.
            Aj bludička v Astrixovej dlani sa pomaly scvrkla a roztiahla priesvitné krídla. Ostatné bludičky boli oslnivo biele, no táto jasne modrá. Obletela Astrixa, potom Liu, ako na rozlúčku a potom krúživým pohybom vzlietla k ostatným. Bludičky sa zaradili do kŕdľa a odleteli na stráne medzisveta.
„Motýľ je znova celý.“ ozval sa Astrix a pozrel na Liu.
„Prečo bol ten posledný modrý?“ spýtala sa.
„Celý ten kŕdeľ, to je moja duša. A posledný kúsok, ktorý chýbal, je môj modrý motýľ. To si ty.“ povedal Astrix. Na dlhú chvíľu ich spojil hlboký pohľad. Astrix si bol istý, že na ňu by sa mohol pozerať večne. „Poď, zídeme dole.“ ozval sa Astrix.
            Zliezali pomaly a mlčky. Nakoniec zoskočili do vysokej trávy a vydali sa na pochod späť. Ema šla prvá, za ňou opatrne kráčal Astrix a na konci išla Lia so zmiešaným výrazom na tvári.
            Keď prišli do tábora, všetci boli nastúpení pred jedálňou. Každý mal na chrbte svoj batoh a pod nohami tašku. Z jedálne vyšiel Feri so svojím tradičným úsmevom a rozhodil rukami v širokom geste.
„Posledné dni sa nám nevydarili presne tak, ako sme plánovali, ale myslím, že to aj tak stálo za to sem prísť. Hlavne vďaka vám. Nakoniec sa všetky ťažkosti vytratili a preto... Kapitán, poď im to dopovedať sám!“
Kapitán sa vynoril z jedálne peným krokom, presne ako keď ho Astrix videl prvýkrát. Jeho tvár opäť žila a prvý úsmev na seba nenechal dlho čakať.
„Som bohovsky rád, že vás zase vidím!“ zvolal. Jeho hlas otriasol aj vetvičkami stromov v okolí. Kapitán žmurkol na Astrixa. Napriek veselému výrazu z neho presakovali stopy strachu. „Je skvelé byť späť medzi vami, aj keď len na pár chvíľ. Ale čo, možno sa znova stretneme. Za všetkých, za celú Tigridu vám ďakujem za úžasných pätnásť dní, za vaše výkony a nadšenie, z ktorým ste do toho išli. A teraz, zoraďte sa po siedmich, Hadonos vás odvezie do prístavu!“ Medzi adeptmi ožil nadšený šum. Kým sa zaraďovali do skupiniek, Astrix sa pretlačil ku Kapitánovi. Podal mu ruku a povedal: „Aj ja ďakujem tebe. Za všetko. To, čo sa ti stalo, ma mrzí. Ale už je všetko v poriadku.“ Potom doviedol Kapitána ku mape.
„Nie je kompletná.“ poznamenal, „Tigrida sa zmenila. Hore na severe je nová krajina, zelená a pokojná. Snáď ti pomôže zabudnúť.“
Kapitán sa naňho pozrel, opäť vážne. „Toľko čudných vecí... ty si bol do nich zapletený?“
„Nie naschvál.“ odvetil Astrix. „Zažil som tu úžasné veci. Dúfam, že sa raz budem môcť vrátiť.“
„Na budúci rok. Centrum bude fungovať ešte dlho. Ak prídeš.“ Kapitán sa uškrnul. Astrix sa rozlúčil aj s Ferim: „Bol si mi ako starší brat. Fakt.“ S tými slovami odišiel do chatky, zbalil si veci a zamieril s davom ostatných k pristávajúcej helikoptére.
            Lia sedela na kraji dverí a sledovala Tigridu, ako pod nimi ubieha. Astrix sedel oproti nej a tiež pozeral dolu. Lia zdvihla pohľad na Astrixa. Mal okuliare, strapaté hnedé vlasy a nebol najvyšší. Ale hlboko v sebe ukrýval niečo výnimočné. Boj so sebou samým ho zmenil. Vedel sa pozerať na svet a na ľudí inak, ako ostatní. Nevidel veci, ktoré obdivovali všetci, ale videl tie, ktoré boli všetkým skryté.
            Zrazu tiež zdvihol hlavu a zadíval sa na ňu. Bola jeho najkrajším zážitkom na tomto ostrove. Mala svetlé vlasy s ofinou, ktorá jej zakrývala polovicu čela, veselú tvár a tiež vedela všetko povedať pohľadom. Astrix v nej spoznal všetky drobnosti, ktoré sa mu páčili. Preto mal pocit, akoby ju poznal dlhé roky.
            Astrix s Liou si vymieňali pohľady, až kým sa Hadonos nezniesol na pristávaciu plochu medzi plátenými stanmi v prístave. Cez lavínu piesku prebehli až na pláž. Mólo obkolesil hlúčik ľudí, každý poťažkával svoju batožinu a čakali na trajekt. Prišiel nezvyčajne presne a posádka pomohla adeptom naložiť batožinu. Trajekt ich previezol na Konberon. Astrix celú cestu sledoval hladinu mora, tentoraz zelenomodrú.
            Jedným prekvapením bol autobus, čo čakal v prístave na Konberone. Celkom nový, boli asi prvou skupinou, ktorá sa v ňom viezla. Astrix nič z toho nevnímal. Neprítomným pohľadom blúdil po okolí, alebo hľadel na Liu. Sedela o dva rady ďalej a tiež mala pohľad upretý von oknom. Netrvalo dlho a autobus zastal na známom parkovisku pred ošumelou budovou letiska.
Astrix si odložil tašku kúsok vedľa a zbehol k vode. More bolo pokojné a každá vlnka sa zdala pomalšia. Astrix si ponoril ruky do vody a nechal si ich jemne omývať. Po chvíľke vedľa seba zacítil Liu.
„Táto voda ma poslúchala.“ povedala potichu a vyrazila zo seba tlmený chichot. „Je to zvláštne. Čokoľvek som si pomyslela, stalo sa.“ Čupela na múriku pri brehu rovnako ako Astrix a máčala si prsty vo vode.
„Stále to tak môže byť.“ vystrelilo z Astrixa skôr, ako tomu stihol zabrániť. Lia naňho pozrela a usmiala sa. Ten úsmev skrýval viac pocitov ako celá zbierka básní.
„Nie, nemôže. Každý máme svoj život, svoj domov...“ slová jej uviazli v hrdle, no Astrix ich poznal.
„...príliš ďaleko od toho druhého. “ dokončil a pomaly sa zdvihol. Lia ho chytila za ruku. Z autobusu vystúpil Feri a adepti sa zhomaždili okolo neho. Astrixa sa zmocnil nepríjemný pocit a stále zvierajúc Liinu ruku dobehol k ostatným. Feri mal na tvári neutrálny výraz a rovnako vecným tónom prehovoril: „Bohužial vyskytol sa menší problém.“ V dave sa znova zdvihol šum a Astrixova nervozita razom stúpla. „Dnes sa z Konberonu vracia turnus z klubu potápačov, takže väčšina z vás bude musieť počkať na ďalší let.“ Feri rázne mávol rukou, aby si vynútil ticho. „Ten je o dve hodiny neskôr. Takže žiadne brutálne meškanie. Hlavne buďte trpezliví, prosím!“ potom vošiel do budovy.
            Adepti bleskovo obsadili rad lavičiek pred ňou a ostatní si posadali na svoje tašky. Astrix ostal stáť. Po veľmi dlhej chvíli sa Feri vrátil. „Poďte.“ Ohlásil stručne a viedol skupinu dovnútra. Zastavili sa uprostred takmer prázdnej odletovej haly. „Prvý let má odlet za pol hodiny.“ Vyhlásil Feri a vytiahol odkiaľsi hárok papiera. „Čítam tých, ktorí ním poletia.“ Astrix stuhol. Rozdeľujú ich. Mená sa jedno po druhom ozývali a ich majitelia sa chystali na odchod. Vedľa Astrixa vstala vysoká červenovláska, kdesi vzadu si tľapli dvaja chalani. Ešte jedno meno, ešte jedno, koniec. Astrixovo meno nezaznelo. Astrix sa práve prebral z prekvapenia, keď k nemu pristúpil Feri a ukázal palcom za chrbát: „Aj ty, Astrix.“
            Astrix sa nedokázal pohnúť. V hlave mu zaznelo zopár slov. Trikrát nie a za tým nejaká nadávka. Jeho mozog to nebol schopný spracovať. Obrátil hlavu a pozrel na Liu. Hlavu mala sklonenú. Keď opätovala jeho pohľad, oči mala červené a po lícach sa jej kotúľali slzy. Vzápätí už Astrix nevidel nič, len spleť jej vlasov.
„To nie je fér. Ani trochu, vôbec.“ mrmlala mu do ucha. Astrix ju objal. „Znova sa stretneme. A potom už sa nebudeme musieť lúčiť. Neber si to tak...“
„Máš pravdu. Treba žiť ďalej. Bolo mi s tebou fajn.“ Lia hlasno vzlykla a pokúsila sa o úsmev. Napriek slzám bol krásny. astrix sa po chvíli vyslobodil z jej objatia. „Maj sa.“ povedal ponad rameno a zamieril za Ferim hore schodmi. Lia mu odpovedala bez hlasu.
            Všetko, čo z Tigridy mal, sa v momente rozpadlo ako domček z kariet. Celou dušou chcel zostať, ale nohy ho neúprosne ťahali ďalej. Bol najvyšší čas vrátiť sa. O pár minút si uložil batoh na policu a usadil sa do sedadla pri okne. Vedľa neho si sadol Kevin. Letuška ich všetkých privítala na palube a lietadlo sa pomaly rozbehlo po dráhe. Astrixovi začali klesať viečka. „Bol to dlhý a únavný sen.“ povedal si, „ale krásny. Je to strašná škoda, že sa musí skončiť...“ Pred očami sa mu stále mihala Liina uslzená tvár. Nemohol sa jej zbaviť.
            Lietadlo zrýchlilo a odlepilo sa od zeme. Ten pružný pohyb poslal Astrixa do nepokojných driemot. „Zbohom, Tigrida.“ pomyslel si. Vzápätí v jeho hlave zavládla tma.
            Vznášal sa vo vzduchu. Nohy sa mu bezvládne hompáľali skoro meter na zemou a nemohol sa pohnúť. Pod ním sa čosi hemžilo. Bola to voda. Veľmi temná, aby sa dala rozoznať, ale bola tam. A na hladine, na jednom jedinom mieste sa vlnky krútili stále dookola okolo niečoho pevného. Kúsok pod hladinou bol kameň. Hladký ako pomník a pod vodou skoro neviditeľný.
            Astrix sa zniesol trochu nižšie. Na kameni ležali štyri strieborné prívesky. Ich šnúrky sa prúdom vody krútili, no zostávali na mieste. Kedysi žiarili svojimi farbami, no teraz vyzerali studené a bez života. Štyri orby chrániace ostrov... už chránili len Majstra v jeho večnom odpočinku. Z ničoho nič vzduch preťal ostrý zvuk podobný vytiu, jaskyňa sa otriasla a voda sa divoko zavlnila. Prívesky zmizli.
Astrix sa prudko zobudil a hodil splašený pohľad von oknom. Hlboko pod hradbou bielych oblakov presvitala tmavomodrá hladina mora. Tigrida už bola ďaleko za nimi.
 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.