Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


kapitola 16. - Bludičky

20. 10. 2008
Lia a Astrix stáli uprostred zeleného labyrintu v pevnom objatí. Bez jediného slova si vymieňali myšlienky.
Našiel si ma.“ šepla Lia.
„Ty si našla mňa.“ opravil ju Astrix, „Tvoj motýľ ma našiel.
Je to ako zlý sen. Už nechcem nič, len prebudiť sa. Ale bojím sa, že sa prebudím celkom do iného sveta. Sveta bez teba...“ Lia naprázdno preglgla a smutne pozrela na Astrixa. On už nevládal ani plakať, ani sa smiať. Len na ňu bezvýrazne pozeral a posielal jej tiché správy: „Áno, je to sen. Tento svet spí a preto tu vládne zmätok. Musíme ho prebudiť... a potom už bude pokoj. Snáď.“ Potom si všimol, že šnúrka okolo jej krku je prázdna.
Zobrala mi ho, Astrix.Tá nymfa to má všetko na svedomí. Sinion... zobrala mi moju silu.“ Astrixova myseľ znovu schladla. Rovnako ako lúka, keď slnko zapadne slnko a posledné jeho hrejivé lúče sa strácajú. Napadlo ho, či ešte vôbec bude niekedy šťastný. Aspoň raz. Znovu pozrel na jej smutnú tvár a temnota v ňom stále rástla.
„Skús sa usmiať. Prosím. Aspoň na moment.“ poprosil potichu. Lia sa snažila. Úporne tlačila kútiky úst hore, až sa jej podarilo vystrúhať chatrný úsmev. Ale bol prázdny a bezvýznamný. V okamihu zmizol a Astrix sa rozhodol, že bude najlepšie sa odtiaľ pohnúť. Pristúpil k plotu tam, kde ho preliezol. Lia šla za ním a potichu sa pýtala: „Ako nájdeme cestu späť?“
„Na Tigride som nechal Kaniu. To je môj drak. A možno jediná bytosť na našej strane. Dúfam, že nás dokáže priviesť k sebe.“ odpovedal Astrix a sústredil sa. „Vyčaroval si draka?“ spýtala sa užasnuto Lia. Keď vedľa neho stála, bolo to všetko oveľa ľahšie. Magická sila rozžiarila Astrixov orb a spojila ho myšlienkami s Kaniou. „Kania, ukáž mi, kde si!“ požiadal Astrix.
Nasleduj orb.“ odpovedala Kania. Z Astrixovho prívesku ako had zo starej kože vykĺzol drobný žiarivý dráčik. Bol priesvitný a vznášal sa vzduchom ako snehová vločka. Pomaly zamieril popri plote a viedol ich správnou cestou späť k východu.
            Tichý pochod bol dlhý a únavný. Steny labyrintu studené, vlhké a stále rovnaké. Mnohokrát sa im zdalo že obchádzajú kruh, ale verili kúzlu a nasledovali ho až k východu. Keď Astrix a Lia vyšli na pahorok so skalou, sadli si do trávy a pozorovali slnko, ako sa bezradne váľa na horizonte.
„Ktovie kde vôbec sme. Kde je tento svet v skutočnosti.“ zamyslela sa Lia.
„Aj to raz zistíme. Aby sme ho mohli prebudiť.“ povedal Astrix. „Musíme sa vrátiť.“ Vstal a podal jej ruku. Lia mu ruku chytila a zatvárila sa, akoby ju už nikdy nechcela pustiť. Astrix ju zdvihol z trávy a pozrel do úzkej diery, čo viedla do jaskyne. „Kania, si tam?“ spýtal sa. Po pár sekundách z direy doletel vzdialený škrekot. Bola tam. Čakala na nich.
            Astrix si zložil prívesok a podal ho Lii. Nechápavo naňho pozrela. „Choď prvá. To ti posvieti na cestu.“ Vysvetlil Astrix a kývol na dieru. Lia sa zohla vošla dnu. Astrix sa ešte rozhliadol po oblohe, či nezazrie niekde krúžiť Pútnika a potom vliezol za ňou.
            Keď ich Kania vyniesla na planinu, vonku už bola noc. Kým boli v labyrinte, na Tigride prešlo niekoľko hodín. Na oblohe nebol jediný mráčik a hviezdy sa až neprirodzene trblietali. Kania ich ešte dokázala odniesť do tábora a potom sa opäť scvrkla na malého dráčika, akým bola tesne potom, čo ju Astrix vytvoril. V tábore sa schádzali adepti a vo vzduchu bolo cítiť zmätok. Hlúčik ľudí postával pred jedálňou, ani jeden z nich si nevšimol prilietajúceho draka. Astrix sa pretlačil k Ferimu a spýtal sa: „Sú tu všetci?!“ Feri prikývol, no tvár mal stále akúsi napätú. „Kapitán sa necíti dobre. Leží v chatke a s nikým nechce rozprávať, aj zdravotníka poslal do... No, nikto nevie čo s ním je.“
Na lavičke pred jedálňou chlapík s bielou páskou na ramene ošetroval odreniny a iné menšie zranenia. Feri ho nervózne sledoval. „Zajtra vybavím trajekt a pošleme všetkých domov. Keď sa o tomto dozvedia ostatní inštruktori... končíme.“ Sťažka si vzdychol. „Už aj Nik sa na to vykašľal a odišiel na Konberon.“
„Ako?“ spýtal sa Astrix.
„Chlapi z Hadonosa ho odviezli. Oni nám aspoň pomôžu s dopravou materiálu.“ odvetil Feri a pohol sa k jedálni. Cestou si stiahol svoje symbolické sivé rukavice a hodil ich do koša medzi použité obväzy a fľašky od minerálky. Astrix sa s prázdnym výrazom obrátil a pozrel na Liu. Drobná Kania jej sedela na pleci a zmätene pokyvovala hlavou. Vrátil sa k nej. Lia mu do ruky vtisla šnúrku s príveskom. „Nikdy viac mi ho nedávaj!“ hlas sa jej strašne triasol. „Nemôžem niesť orb, ktorý mi nepatrí! Zvlásť keď ten môj...“ Slová jej uviazli v hrdle. Astrix pozrel na prívesok vo svojej dlani a potom si ho zavesil okolo krku. „Chápem. Feri vraví, že sú tu všetci. Nikto iný sa nestratil. Našťastie.“ povedal po chvíli.
„A Ema? Nikde som ju nevidela.“ spýtala sa Lia.
„Ach...áno. Ona je so Sinion.“ odvetil Astrix pochmúrne. „Prešla na druhú stranu. Ale kým to vyriešime, musíme sa vyspať. Som hrozne unavený.“ Astrix si zívol a zamieril do chatky.
            Astrix spal veľmi hlbokým spánkom a možno aj chrápal, no napriek tomu sa chvíľku po polnoci prudko zobudil. Za oknom žiarilo čosi jasnejšie, než môže byť svit mesiaca. Opatrne sa posadil a obrátil pohľad k oknu. Vodorinský les sa kúpal vo fliačkoch farebného svetla. Astrix pevne zavrel oči a ľahol si, presvedčený že sa mu to sníva. Potom si znova sadol a pozrel von.
Spomedzi stromov stúpali žiarivé guľôčky. Nesnívalo sa mu to. Pre istotu sa pleskol po tvári. Zabolelo to a obraz za oknom sa nezmenil. Astrix sa bleskovo obliekol a zišiel dole. Lia pokojne spala a zo sna sa jej občas zachveli mihalnice. Astrix nad ňou dlho stál a váhal, či ju má zobudiť. Strhol sa, keď náhle otvorila oči a posadila sa.
„Niečo sa deje.“ povedala tichým hlasom, ale takým jasným, akoby vstala už pred hodinou a bola dokonale odpočinutá.
„Viem.“ odvetil Astrix. Z okna na prízemí, nebolo vidieť toľko svetielok ako zhora, ale očividne ich bol plný les. Spolu vybehli z chatky a čo najtichšie vykročili do lesa. Z jedného stromu zlietol tmavý fľak a nemotorne dosadol na Astrixovo plece. Bola to Kania. Chcela pomáhať, ale jas v jej dračích očiach bol o poznanie matnejší než predtým. Bola celkom vysilená.
„Kania, zostaň tu. Musíš si oddýchnuť.“ povedal Astrix a zdvihol schradnutú Kaniu do vzduchu. Kania naňho smutne pozrela, zapotácala sa a potom sa stažka vzniesla. Aj Lia sledovala, ako mizne v tmavej spleti konárov.
„Keby som to vedela, tak pôjdem pešo.“ vzdychla si.
„Bude v poriadku.“ odpovedal Astrix a sám dúfal, že je to pravda. Potom vyliezol na strom aby zistil, čo sa deje s bludičkami nad lesom.
            Vylietali do veľkej výšky a tam sa zaraďovali do obrovskej siete. Vyzeralo to akoby sa padnuté hviezdy vracali na oblohu a vytvárali ochrannú klietku nad celým ostrovom. Niektoré bludičky sa z času na čas zachveli, zmenili smer, keď sa predierali cez prúdy vetra. Astrix vyliezol o kúsok vyššie a dovidel na kráter sopky. Okolo neho sa obtáčal žiarivý prstenec poskladaný z tých istých drobných svetielok. „Tieto kúzla hrajú pre nás.“ Povedal si Astrix. „Tigrida sa bráni.“
            Astrix zliezol zo stromu a s návalom energie zavolal na Liu: „Konečne dobré správy!“ Lia podišla k nemu, znova s úsmevom. „Čo to znamená?“ spýtala sa.
„Tie bludičky nám pomôžu.“ Astrix ukázal na oblohu, kde sa jagali nové hviedzy.
Vtom sa lístie pod jeho nohami rozžiarilo a spod neho sa zdvihlo niekoľko guľôčok. Boli to ďalšie bludičky plné tichého svetla. Obleteli okolo nich a vzápätí zamierili hlbšie do lesa.
„Poď!“ zvolal Astrix. Rozbehol sa za bludičkami a rozmýšľal kam majú namierené. Po chvíľke ho však únava donútila spomaliť. Lia ho dobehla a ozvala sa: „Idú k tej vile.“
„Áno. K Feriho domu. Ale čo je tam tak dôležité?“ zamračil sa Astrix a pozeral ako bludičky vleteli dnu jedným z okien.
            Lia ako prvá obišla garáž. Dvere boli otvorené. Vtom zastala. „Vieš čo mi povedal Feri?“
„Netuším.“ ozval sa Astrix za jej chrbtom. „Povedal, že sme si podobní.“ prezradila mu Lia a obrátila sa k nemu s čudným úsmevom.
„A nie sme?“ spýtal sa Astrix jednoducho. Celkom nepochopil, prečo to Lia spomína práve teraz.
„Povedal, že máme rovnaké oči. Ale ja mám sivé a ty...“ Lia sa k nemu nahla. Astrix sa zadíval do jej žiarivých sivých očí a mimovoľne začal žmurkať. Lia sa na tom zasmiala. „Ty ich máš zelené.“ povedala po chvíli. Astrix sa zarazil. Vedel, že jeho oči sú tiež sivé. „Zvláštne.“ ozval sa Astrix zmätene. Lia vošla do dverí a ponorila sa do tmavej chodby. Astrix vošiel za ňou a automaticky sa snažil nahmatať vypínač.
„Mám zasvietiť? Bolo by slušné dať o sebe vedieť.“ namietol potichu, keď ho konečne našiel.
„Nevieš, kto tu na nás čaká.“ zarazila ho Lia a pristúpila k prvým dverám. Na chodbe, hoci sa v tme nedali rozoznať, bolo štvoro dverí.
            Kým Lia nazerala do dverí naľavo, Astrix skúsil tie oproti. Natrafil na kumbál plný kanistrov, handier, krabíc so žiarovkami a káblikmi. S trpkým výrazom sa obrátil. Lia tiež privrela dvere a zahlásila: „Kuchyňa.“ Pohli sa ďalej. Na konci chodby bolo schodisko s núdzovou lampou. Jej svetlo vykrajovalo do koberca pochmúrne bledý obdĺžnik. Uprostred neho sa váľal hranatý obal od cédéčka. Astrix ho opatrne zdvihol, no napriek tomu sa mu v rukách rozsypal.
„Šikovný...“ poznamenala Lia.
„Bol už rozlámaný. Pozri.“ ukázal Astrix a zdvihol jeden zo zvyškov obalu. „Musel prejsť dlhú cestu, než tu skončil. Ideme ďalej?“ pozrel hore schodiskom.
„Bludičky leteli na poschodie. Takže rozhodne.“ odvetila Lia a vybrala sa hore schodmi. Boli zakryté tvrdým bordovým kobercom. Keď naň Lia stúpila, tlmene zaprašťal. Astrix zároveň počul niečo iné. Dlhý a veľmi hlboký zvuk, ktorý pulzoval niekde nad stropom. „Počkaj.“ zastavil Liu. Tá urobila krok naspäť a koberec znovu zavŕzgal. Astrix vystrúhal grimasu a zasyčal: „Chvíľu sa nehýb. Prosím ťa!“
„Dobre. Už sa nehýbem.“ Lia prevrátila oči a znehybnela. Hlboký zvuk stále znel a kolísavo sa zosiloval. Mal rytmus. Astrix pozrel na obal z cédéčka, potom na Liu a nakoniec hore schodmi. „Jasné. Púšťa si ho.“ Astrix sa pohol hore. Lia sa zorientovala a vybehla za ním. Na poschodí bola rovnaká chodba ako dole a tiež tam nesvietila jediná ani lampa. Dvere v strede boli odchýlené a z nich znel ten dlhý melodický zvuk.
„Toto je hudba?“ spýtala sa Lia šeptom.
„Pre tých, ktorých baví ju počúvať.“ vysvetlil Astrix a vykročil ku dverám. Prvý raz mal pocit, že mu mágia pomôže. Na pleci však pocítil Liinu dlaň. Spýtavo sa obrátil a narazil na jej vážny výraz.
„Nevieš, kto tu na nás čaká.“ zopakovala zreteľne.
„A čo keď áno?“ namietol Astrix a pozrel ku dverám.
„A čo keď nie?“ oplatila mu to Lia.
„S tým si poradím.“ Astrix si zapálil v jednej dlani plameň a tú druhú natiahol proti dverám. Dvere sa otvorili a Astrix okamžite svoj plameň zhasol.
            V strede priestrannej izby stála stolička na kolieskach. V nej sedel chlap so založenými rukami a bielou mikinou. Kapucňu mal zlovestne natiahnutú na hlave. Spod nej mu trčala len hustá brada a špáradlo, ktoré držal medzi zubami. Na prvý pohľad vyzeral, že spí. Potom sa však pomaly pohol a zložil si kapucňu.
„Čo tu chcete?“ spýtal sa pomaly. Akoby nechcel porušiť melódiu, čo znela z veže. Bol to Feri.
„Nemáte toho dosť? Ja rozhodne hej.“ Vybral si špáradlo z úst a odhodil ho. „Čo chcete? Alebo ste prišli len rýpať? Obzrieť si moju vilu? Ku koncu niečo potiahnuť? Nech sa páči!“ rozhodil rukami a vzdorovito pozrel na Astrixa. Hlas mal zachrípnutý a oči podliate krvou.
„Chceme tomu zabrániť.“ zastavil ho Astrix. „Možno vyliečime Kapitána. A zrušíme všetky tie... záhadnosti.“ Astrix si všimol, že v rohu pri strope krúžia bludičky.
„Aha. Vyliečite Kapitána.“ Feri sa nahol k Astrixovi a zaiskril naňho očami. Už sa vôbec nenamáhal zaostriť. Každé z jeho očí pozeralo iným smerom.
„Áno.“ odvetil Astrix pevne. „Snáď sa nám to podarí.“
Feri privrel neposlušné oči a zamračil sa. Očividne niečo vypil. „Dobre. Tak ja vám v tom brániť nebudem.“ povedal po chvíli a ťažkopádne sa oprel do stoličky.
„V tom prípade posuňte odchod. O jeden deň.“ navrhol Astrix a snažil sa, aby to znelo presvedčivo. Ešte stále mohol udržať Feriho na ich strane. „Hm...“ Feri sa znova zamračil a s posledných síl sa udržal pri vedomí. „Ako chceš. O jeden deň. Viete, toto bola Nikova izba. Ten chalan mi asi bude chýbať.“ S veľkými ťažkosťami sa zdvihol zo stoličky, poprial im dobrú noc a sklátil sa dolu nosom na posteľ.
            Bludičky zleteli k Astrixovi a ten ich chytil do dlaní. Postupne zhasli. Nakoniec z nich zostali len obyčajné sklenené guľky. Astrix s nimi vyšiel na chodbu. Lia zostala stáť vo dverách a pozerala na Feriho.
„To je strašné.“ povedala nečujne a potichu privrela dvere. Astrix medzitým zišiel na schodisko a prezeral si jednu z guliek oproti svetlu lampy. V jej vnútri bola malá podlhovastá prasklina. Keď si ju obzrel z druhej strany, zistil, že má tvar skleného črepu. V ostatných našiel podobné tvary. „To sú jeho črepy.“ povedal Astrix. Lia zišla k nemu a spýtala sa: „Koho?“
„Pamätáš si toho motýľa na pláži? Bol zo skla. Keď sme hľadali Kapitána, Ema ho našla. Privolala vietor a tie magické bubliny... rozbila ho. Na maličké kúsky.“ rozprával Astrix. „Zostal mi len jeden.“ Spomenul si a siahol si do vrecka. Stále bol tam. Vytiahol malý kúsok skla a pozrel na tie ostatné, uväznené v bludičkách.
„Škoda že sa nedajú spojiť.“ povedala Lia. Jednu z nich držala v ruke a otáčala ju proti svetlu do všetkých strán. Astrix jej ju z ničoho nič vzal. „Všetko je možné.“ Zobral sklený črep a skúsil ho priložiť ku bludičke. Keď sa sklíčka dotkli, zaiskrili ako plameň pri zváraní. Astrix pevne držal obidva kúsky a tlačil črepy k sebe, kým nesplynuli do jedného. „Funguje to.“ Potešil sa Astrix a vzal ďalšiu bludičku. Postupne všetkých päť črepov spojil do jedného celku. Držal v ruke sklenú guľu o trochu väčšiu, než boli tie pred tým a v nej sa ligotal ohnutý kúsok iného skla. „Možno raz bude znova celý.“
„Ale to je len päť črepov.“ povedala Lia a zišla do chodby. „Tam vonku sú ich stovky.“
„Viem. Ale aj tých pár nám pomohlo, nie? Presvedčili sme Feriho aby nás tu nechal o deň dlhšie.“
„Nie som si istá, či so to bude ráno pamätať...“ odvetila neisto a vyšla von.
            Astrix tiež vyšiel a pozrel na oblohu. Každá z tých hviezd bola pre Liu.
 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.