Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


kapitola 14. - Krídla Pútnika

20. 10. 2008
Astrix prešiel ešte raz celé pobrežie až po miesto, kde mal byť jeho motýľ. Pláž sa tiahla ďalej, bez najmenšieho náznaku rozdelenia. Astrix nejakým spôsobom našiel miesto zlomu, aj keď ho vôbec nebolo vidieť. Až keď sa zohol a bližšie si prezrel piesok, videl že jeho zrnká sú na jednej strane jemné ako prachové a na druhej strane pripomínajú skôr štrk. Magické bubliny dokázali krájať ostrov a nechávať zmiznúť jeho časti. Astrixa striaslo. Toto bolo niečo hrozné, úplne proti samotnej podstate prírody.
            Nevedel, kde ju má nájsť. Keď na to myslel, dusil ho hlboký smútok. Beznádejne stál na pláži a snažil sa nájsť východisko. Musel zistiť kde sú. Zovrel v dlani svoj prívesok a sústredil sa na Emu. Predstavil si jej tmavé vlasy, bielu tvár a vestu s grafitmi. Spomenul si na jej kyslý výraz, keď sa prvýkrát stretla s Kapitánom. Vtom v hlave uvidel Kapitána.
Jeho postava bola čudne rozmazaná, akoby stál v hmle. Oháňal sa palicou a tvár mal skrivenú od zlosti. Astrix náhle precitol a pozrel na oblohu. Drobné kvapky ho šteklili na tvári. Našiel ho. Kapitán bol uväznený v jednom z medzisvetov, ktoré bubliny odtŕhali od ostrova.
 Rozbehol sa smerom sopke. Bola jediným miestom, ktoré nemohlo zmiznúť. Ohromná sila, kolos, ktorý vytvoril Tigridu, jednoducho sa nedala zničiť. Chcel sa tam dostať, hoci nevedel prečo. Hnal ho tam orb ohňa, zavesený na jeho krku. Dráčik žiaril oslnivým červeným svetlom. Uprostred lesa sa mu ktosi priplietol do cesty. Astrix ho chytil za plece. „Vráť sa do tábora. Rýchlo!“ poradil mu a bežal ďalej. Preto nevidel, ako sa neznáma postava skrútila, rozprestrela krídla a vyletela cez koruny stromov nad planinu.
Dážď sa zhusťoval a medzi stromami sa začali tvoriť potôčiky. Astrix vybehol na úpätie sopky a zistil, že hore sa tak rýchlo nedostane. Bola to obrovská vzdialenosť, na celodenný pochod. Znovu ho prepadlo sklamanie a smútok. Znovu uchopil prívesok a pomyslel si: „Pomôž mi!“
V chrbte sa mu vzápätí prebudilo teplo a začalo sa rozpínať. Tentoraz sa však natiahlo nahor a vyletelo z Astrixovho zátylku. Bol to dosť nepríjemný pocit. Vo vzduchu nad Astrixovou hlavou sa zmhotnil bledý obláčik. Postupne očervenel a natiahol sa do strán. Stmavol a dosadol k Astrixovým nohám. To stvorenie malo lesklú kožu s jemnými šupinami, blanité krídla a prívetivú tvár s planúcimi očami. Bol to nádherný drak. Malý, ale aj tak majestátny a magický. Astrix si k nemu čupol a pohladil ho po dlhom krku. „Vítam ťa, Kania.“ povedal potichu. Prekvapilo ho, ako rýchlo prišiel na to meno. Zrejme aj to patrilo k jeho sile. Kania ovtorila papuľu a roztiahla krídla, akoby zívala. Ako sa naťahovala, začala rásť. Krídla sa predlžovali a spomedzi nich vyrazil ohybný chvost. Kania bola asi trikrát taká veľká ako predtým.
Astrix sa zahľadel na vrchol sopky. Kania sa tam pozrela tiež. „Myslíme na to isté, robíme to isté.“ pomyslel si Astrix a pozrel na Kaniu. Jeho pohľad okamžite opätovala. Potom sa rozbehol k vrcholu sopky. Kania rozprestrela krídla a letela za ním. O pár metrov ďalej sa spustila nad neho a chytila ho za ramená. Letela úžasne rýchlo. Nápor vzduchu Astrixa ťahal za vlasy a napínal mu tričko. Napriek tomu si ho užíval. Letel v nebezpečnej výške, pod krídlami bytosti, ktorú sám prebudil.
Kania sa zniesla do kráteru a pustila Astrixa na zem. Kráter bol vyplnený hustou hmlou, no dažďové kvapky sa mu akosi vyhýbali. Astrix nevidel takmer nič. Dúfal, že Kania má lepšie oči.
Kania zaškriekala a vzlietla do stredu krátera. Astrix vybehol za ňou, s ohnivou guľou v každej ruke. Pribehol na miesto, kde sa vzduchom mihali zelené plamienky. Niekoľko krokov od seba počul hrozivé vrčanie a kovové nárazy.
V strede krátera stál Kapitán s oceľovou tyčou v ruke a oháňal sa po lietajúcich plamienkoch. Astrix zastal kúsok od neho a zavolal naňho: „Kapitán!“
Kapitán ho zazrel kútikom oka, no ďalej s niečím bojoval. Plamienky lietali vzduchom s hlasným svišťaním, akoby boli niečím väčším. Kania s medzi ne vrhla a začala sekať pazúrmi na všetky strany. Jeden z plamienkov sa pri nej zastavil a zhasol. Na jeho mieste sa zjavil zvláštny čierny fľak a zletel na zem.
Bolo to okrídlené stvorenie, podobné Kanii, lenže uhľovo čierne a posiate striebristými ostňami. Kým žilo, bolo neviditeľné, len s plamienkom na chvoste. Tieto tvory dorážali na Kapitána, ktorý sa všemožne bránil oceľovým kolíkom. Astrix hodil ohnivú guľu za najbližším zeleným plamienkom. Zasiahol. Plamienok sa zatriasol, obrátil sa dlhým oblúkom na Astrixa. Astrix vytvoril ďalšiu ohnivú guľu a poslal ju proti nemu.
Čierny démon sa zviditeľnil priamo pred ním. Astrix zblízka videl, ako plameň na jeho chvoste zmizol a vzduchom preleteli predsmrtné iskry. Potom sa ako zrnká popola zliali do pevného tvaru a spadli na zem.
Astrixov orb žiaril jasne ako nikdy predtým. Astrix pálil jedného démona za druhým, no stále sa nemohol dostať ku Kapitánovi. Musel sa stále otáčať, aby sa mu nedostali za chrbát. Boli čoraz agresívnejšie. Zatiaľ čo si Astrix prerážal cestu, Kania pomáhala Kapitánovi. Prelietavala nad jeho hlavou a strhávala démonov k zemi. Po chvíli sa v kráteri váľali mnohé tmavé telá. Démonov stále pribúdalo a Astrix videl, že všetkých neprekonajú. Astrix premýšľal. Na druhej strane bolo úpätie sopky strmšie a od dažďa klzké.
Kania,“ zavolal v mysli Astrix, „Zober Kapitána a leť do tábora!“ Kania zletela dlhým oblúkom k Astrixovi. „Vieš, čo chcem urobiť. Tak leť!“
Obletela ho a zniesla sa nad Kapitána. Kapitán sa metal a kopal nohami okolo seba, ale Kania ho našťastie držala pevne. Zelené plamienky sa obrátili jedným smerom. Všetky smerovali na Kaniu.
            Astrix sa rozbehol za nimi a v behu hádzal plamene proti démonom. Kania vyletela z krátera a spustila sa dolu svahom do lesa. Astrix vybehol na okraj a vyskočil. Bol to neuveriteľne dlhý skok. Tesne pred dopadom si Astrix pomyslel: „Drž ma!“
            Vtedy vrazil nohami do štrku. Náraz mu vystrelil až do hlavy, ale jeho orb ho zachránil. Magická sila mu podoprela nohy. Mal pocit, akoby si obul vysoké čižmy. Znovu vyskočil a dopadol o niečo nižšie. Tam sa mu kamienky pod nohami pohli a on sa po nich zošmykol. Chvíľu hľadal stabilitu, potom sa skrčil. Ohnivá výstuž pod nohami mu slúžila ako doska. V niekoľkých okamihoch nabral obrovskú rýchlosť a vletel do lesa.
Lístie s porastom bolo hrozne šmykľavé. Astrix sa nahol a zamieril k veľkému dubu uprostred malej čistiny. Tesne pred ním vyskočil a odrazil sa od jeho kmeňa. Opora v jeho nohách zmizla. Astrix sa po náhlom oslabení zvalil do trávy. Nevedel, či démonov striasli. Potreboval si oddýchnuť.
            Po dlhej chvíli sa Astrix vyšplhal na strom, aby našiel Kaniu a zistil, kde sú zvyšní démoni. Kaniu nevidel, ale ich našiel okamžite. Ich plamienky sa mihali medzi vrcholkami stromov a prehľadávali les.
            Vtom sa zastavili. Buď sa posadili na najbližší strom, alebo ostali plachtiť vo vetre. Ten vietor pomaly trhal sivé mračná. Krútili sa okolo ostrova a postupne prepúšťali pásiky svetla. Lesom sa rozľahol panický škrekot. Démoni povylietavali zo stromov a zamierili späť ku kráteru sopky. Tam, kde zasvietilo slnko, zelené plamienky zhasínali a telá démonov so šuchotom leteli pomedzi listy. Slnko ich spaľovalo rovnako ako Astrixov oheň. Len zopár ich stihlo doletieť do krátera, kde slnko nikdy nezasvietilo. Tam mali svoje územie, vo večnej hmle. Keď to astrix sledoval, do hlavy sa mu tlačila vlna strachu. Stačilo, že sa obloha sa na chvíľu zamračila a Tigrida sa zmenila na krajinu démonov.
Kania?Ozvi sa.“ zavolal znova Astrix. Kania mu odpovedala zaškriekaním, ktoré priletelo od pobrežia. Vtom počul v hlave jej slová: „Kapitán je späť v tábore.
Výborne. Ale stále chýba niekoľko ľudí.“ zhodnotil Astrix. Kania v tej chvíli vedela, na čo myslí: „Lia na ostrove nie je.“ Astrix to vedel. Tá myšlienka ho bolela najviac zo všetkého. Musel zistiť ešte toľko vecí...
A kde? Nájdeme ju? Musíme. Ten zmätok treba ukončiť.“
Kania sa vynorila z lesa a priletela k nemu. Jej tvár, hoci nebola ľudská, odrážala hlboký smútok. Lia, Ema obe boli preč, nemal mu kto pomôcť. Vedľa neho sedela Kania, ale tá bola len obrazom jeho duše. Potreboval sa niekoho spýtať. Niekoho, kto vie o tom všetkom viac.
Astrix zovrel prívesok medzi prstami, privrel oči.
Majster?“ povedal v duchu Astrix a čakal, čo sa mu vráti ako odpoveď.
Počujem ťa. Vstaň.“ ozval sa zvučný hlas. Astrixovi sa to nezdalo. Keby sa postavil z konára, spadol by. Napriek tomu vstal a otvoril oči.
Stál v rozľahlej sieni. Bola tak obrovská, že jej rohy sa strácali v tme. Kamenné steny boli popretkávané žiarivými žilkami kúzelných rastlín. Astrix uroil niekoľko krokov. Ozvena ich tisíckrát poslala naprieč sieňou a potom znovu zavládlo ticho.
 „Toto je kruh Tigridy, Astrix. Zrkadlo môjho rodu.“ prehovoril Majster. Na podlahe bol vyrytý rovnaký obrazec ako na vrchole Žabej hlavy. Astrix si pomyslel,že je to on, len ho Majster preniesol do tejto siene. Veľký kamenný kruh obkolesovalo šesť menších. „Horia tu štyri plamene, ktoré odrážajú životy nositeľov orbov. Jeden plameň Majstra a jeden plameň Pútnika.“ Astrix si každý plamienok pozorne prezrel. Dva z nich boli modré. Majster na ne smutne pozrel. „Sinion ma zradila. Využíva štvrtý orb zeme na rozdeľovanie ostrova. Jeho časti uzamyká do medzisveta, aby ich mohla ovládnuť. A teraz má v moci aj Ord vetra, Emu. Keď odtrhla Žabiu hlavu, bol som dlho bezmocný.“ Ďalší z plamienkov bol biely. Horel pomaly a pripomínal samotného Majstra.
Teraz sú na druhej strane dva orby.“ povedal Majster.
„Ale kde je potom...“ vyhŕkol Astrix, no vzápätí zmĺkol. Najmennší z plamienkov sa zmenil z červeného na modrý, zaiskril a znova očervenel.
Lia bojuje. Zmieta sa medzi oboma stranami.“ Astrix chcel Majstrovi navrhnúť jedinú vec, no to už Majster vedel. „Nemôžme jej pomôcť, bohužiaľ. Je na mieste, kde jej taký magický pohyb môže ublížiť.“ odvetil. „Ak zvíťazí, ostane na Tigride. Ak nie, Sinion ju prenesie na druhú stranu.
„Ona zvíťazí.“ povedal Astrix, „Verím tomu.“
Dobre. Je tu však ešte jedna hrozba.“ pripomenul Majster. Z jedného kruhu miesto plameňov vylietali belasé iskry. „Pútnik postupne získava živo, Astrix. To znamená, že dve strany ostrova sú už takmer rovnako mocné.“ Najvačší z plameňov horel jasným červeným svetlom. Pri pohľade naň v Astrixovi rástlo odhodlanie. To bol jeho plameň. Vedľa neho sa mihotal posledný z nich, ktorý sa divoko mihotal.
 „Čo mám urobiť?“ spýtal sa Astrix.
Nájdi Pútnika. On ťa privedie do medzisveta. Tam môžeš nájsť ostatné orby a dostať ich späť na Tigridu.“
Astrix sa pohol k odchodu, no videl, že nie je kadiaľ odísť. „Daj si pozor, Astrix. Duša Pútnika je nestála. Pútnik môže mať hocijakú podobu alebo dokonca žiadnu. Nemôžeš vedieť komu bude pomáhať a proti komu bojovať.“ varoval ho Kapitán. Vzápätí sa sieň vzniesla a rozplynula. Astrix stál pod veľkým dubom. „Ďakujem.“ pomyslel si.
Kania, ideme hľadať. Opäť sa máme čoho chytiť, takže sa do toho pustíme. Nájdeme to, čo ešte nikto nenašiel!“ Sledoval ako Kania rozprestrela krídla. Sám by chcel tak vzlietnuť. Kania zakrúžila na oblohe a dračím zrakom prehľadávala celý ostrov.           Astrix znova vyliezol do koruny stromu a sústredil sa na Pútnika.
            Predstavil si kruh s plamienkami a celú pozornosť upol na na Pútnikov kruh, na to ako z neho vylietali iskry. Videl ho pred očami rovnako, ako keď stál v sieni. Iskričiek stále pribúdalo. Vystreľovali proti stropu, padali späť na podlahu a rozpaľovali ju. Vtom uprostred kruhu vzbĺkol plameň. Bol modrý. Astrix začul šepot. Akoby sa okolo neho ponáhľali tisícky ľudí. Obzeral sa pomedz vetvičky stromu. Tiene a fľaky svetla sa objavovali a znova mizli. Listy sa trepotali vo vetre. Astrix jasne cítil prítomnosť magického tvora. Rýchlo sa obracal, pozeral proti slnku aj kútikom oka. V odleskoch svetla okolo neho sa mihali pazúry, okraje pier na neviditeľných krídlach a šuchot stále silnel.
            Zrazu Astrixa niečo silno zasiahlo do brucha. Zošmykol sa z konára, spadol, znova sa chytil a zas dostal zásah. Kania k nemu vystrašene priletela. Neviditeľný vták schmatol Astrixa za nohu a vytrhol ho z koruny stromu. Vliekol ho ponad les až nad pláň. Kania letela za ním, no nevidela, čo to je. „Kania, pomôž mi!“ skríkol Astrix a skúsil sa zahnať na tvora, kotrý ho niesol. Kania sa naňho vrhla. Zovretie sa uvoľnilo a Astrix spadol do kamenného prachu. Na chvíľu videl vtáka celkom jasne, no potom opäť zmizol. Zaháňal sa pazúrmi na Astrixa, ktorý utekal po prázdnej pláni. Kania nevedela kam má zaútočiť, tak len krúžila na d útekajúcim Astrixom. Astrix dobehol ku diere, kde sa prepadla Ema.
Obrátil sa, pozrel do slnka a snažil sa rozoznať aspoň kúsok z útočníka. Kúsok nad zemou niekoľko krokov od Astrixa sa mihol okraj plášťa. Vzápätí sa o niečo bližšie mihli tmavé vtáčie perá. astrix sa skrčil a chcel uskočiť, no kamene pod jeho nohami sa otriasli. Astrix padol na zem. Planina sa prepadávala a diera bola čoraz širšia. Astrix sa zachytil na okraji, no vták ho strhol dole a vletel s ním do podzemia.
            V totálnej tme bol jediným svetlom Astrixov orb. Kania stále prenasledovala vtáka, no odierala o skalné steny. Vtedy z jej krídel odlietali iskry a osvetľovali tunel. Astrix už bol celkom dobitý, no odmietal sa vzdať. Zovrel svoj orb v dlani. Vzápätí celý tunel vzbĺkol. V mori plameňov sa Astrix zvalil na podlahu a neviditeľný vták zmizol. Plamene sa rýchlo rozplynuli a Astrix otvoril oči. Od miesta, kde ležal, viedlo niekoľko tunelov všetkými smermi. V jednom z nich žiarilo jasné svetlo, ešte jasnejšie než žiara z jeho prívesku. Astrix ubolene vstal a vydal sa za ním.
            Po niekoľkých dlhých minútach vyliezol z tesného otvoru a postavil sa. Nadýchol sa studeného vzduchu. Stál na trávnatom pahorku na kraji údolia. Vzduch bol vlhký od rannej rosy a kdesi za ním vychádzalo slnko. Celé údolie bolo pretkané sieťou zelených živých plotov. Bolo to obrovské bludisko. Tam niekde sa skrýval Pútnik.
 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.