Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


kapitola 12. - Dcéra majstra

20. 10. 2008
Tesne pod vrcholom sa Lia zastavila. Astrix tiež zastal sa pozrel na ňu. „Čo sa deje?“ ozval sa.
„Prečo je tu zrazu taká tma?“ hlesla Lia zúfalo. Videla niečo, čo si nevedela vysvetliť. Astrix nevedel, čo si má myslieť. Tak len vyliezol za ňou a zbadal to tiež.
            V okamihu keď k nej prišiel, akoby vyliezol z poklopu ponorky. Obloha nad nimi stmavla a okraje útesu sa rozplynuli. Astrix už mal magických vecí v tej zátoke plné zuby. Aj preto súril Liu, aby sa odtiaľ dostali čo najrýchlejšie.
            „Poď, vylezieme hore a uvidí sa.“ navrhol Astrix a pustil sa vyššie. Lia z toho nemala dobrý pocit. Mala sto chutí sa spustiť späť a nájsť inú cestu. No keď pozrela dole a videla zlovestne temnú vodu zátoky, striaslo ju. Vyliezla za Astrixom a nechala sa vytiahnuť na plochý vrchol Žabej hlavy. Teraz ale Žabiu hlavu vôbec nepripomínal. Plošina bola príliš súmerná, aby mohla byť výtvorom prírody. Bola iná, než si ju Astrix pamätal.
            Cítil, ako ho Lia chytila za rameno.
„Ako sa odtiaľho dostaneme?“ povedala potichu a pozerala na sčernetú oblohu. Astrix pozrel hore tiež a bolo mu jasné, že tamto žiadna obloha nie je. Bol to pevný, súvislý a neprirodzene hladký kamenný strop. Už zase sa s nimi Tigrida zahrávala a darilo sa jej pritom prekonávať všetky zákony fyziky.
            Astrix si podrobne prezrel plošinu. Bola dokonale kruhová a hladká ako z ocele. Presne v strede objavil malú priehlbinu. Tiež mala tvar kruhu a veľkosť väčšej misy na ovocie. Pomaly prešiel zdravou dlaňou po jej dne. Potom ju skúsil zapáliť a šokovane odskočil.
            V momente, keď zapálil svoj plameň, ten vyšľahol vysoko do vzduchu a zafarbil sa do modra. Ako planul s hlbokým hukotom, odlietali z neho belasé iskry a dopadali na podlahu. Už bolo jasné, že je to podlaha, ktorú niekto postavil. Tam kde iskry dopadali, začala sa rozvíjať tenká pavučina okrúhlych obrazcov. Astrix pred nimi chvíľu zbytočne ustupoval, no po chvíľke pokryli celý kruh. Keď sa žiariace čiary doplazili k okraju, každá z nich zapálila malý biely plamienok.
            Astrix a Lia ani nedýchali. Bolo to nádherné a zároveň z toho naskakovali zimomriavky. Nemohli nič robiť, ani nechceli, tak len stáli a čakali čo sa stane.
            Veľký plameň sa zmenšil a postupne menil tvar. Začínal sa podobať na postavu. Lenivo a pritom ladne sa skrútil a rozdelil na niekoľko ohnivých stúh. Tie sa otáčali, spájali a tmavli. Na koniec dostali jasný tvar. Stála tam. Tak, ako ju už Astrix videl, ale predsa trochu inak. Jej tmavé vlasy boli prežiarené neskutočným svetlom a jej rúcho malo hlbokú modrú farbu. Bola to presné tá nymfa z podzemia.
            Lia pristúpila k Astrixovi, pričom nespúšťala oči z tajomnej nymfy. Astrix na ňu tiež pozeral. Čakal, čo povie a dúfal že mu to pomôže vysvetliť všetko, čo sa deje. „Astrix, poďme preč.“ prosila Lia, pričom ho ťahala za rukáv ako malé dieťa svojho rodiča. Astrix chytil jej ruku. „Nie. Nemôžeme odísť. Nemáme kadiaľ a myslím, že sa bude diať niečo dôležité.“ snažil sa ju upokojiť, no ňu vôbec nezabralo. Vtedy sa ozvala nymfa: „Raz máš vo svojej neistote pravdu, Astrix. Si tu aby si sa jej zbavil.“ Ten hlas sa nedal zabudnúť. Aj preto sa Astrixovi zježili chĺpky na krku. Otvoril ústa a Lia vedľa neho vystrašene zhíkla. „Zbaviť?“ spýtal sa viac sám seba, ako nyfmy. Potom si v duchu zopakoval tú vetu a zaplo mu. „Aha. Myslí tú neistotu.“ povedal potichu, no Lia sa stále mračila. Astrix sa obrátil na nymfu.
„Ako sa mám týmto zbaviť neistoty?“ opýtal sa nahlas. Nymfa miesto odpovede zdvihla ruky a spojila ich akoby sa modlila. Keď ich od seba odtiahla, držala medzi dlhými prstami píšťalku. Nebola to obyčajná píšťalka. Jej strieborný povrch odrážal milióny modrastých odtieňov z okolia.
            Nymfa do nej iba raz dlho fúkla. Magický zvuk, ktorý bral dych a jas, čo naplnil celú jaskyňu. Závan vetra a mávanie dlhých krídel. To všetko sa vynorilo v jedinom okamihu a odkiaľsi zo stropu zletel vták. Jeho štíhle telo bolo presvietené rovnako ako vlasy nymfy. Napriek svetlým bielym plamienkom zanovito žiaril zeleným svetlom. Odpovedal na tón píšťalky svojím vlastným, trochu nižším, no rovnako krásnym. Ladne dosadol na zem vedľa nymfy. Skrútil sa, zložil si dlhé krídla za chrbát a vystrel sa. Bol z neho človek. Mal holú hlavu, no výraznú bradu rozdelenú nadvoje ako hadí jazyk a na sebe tmavý plášť. Pozrel na Astrixa a Liu smaragdovými očami a prehovoril: „Konečne ste tu.“ Astrix mal strašnú chuť sa spýtať, kde vlastne sú, no neprerušil ho.
Ale nie všetci, Sinion,“ obrátil sa na nymfu, „Chýba nám tretí živel.
            Nymfa sa obrátila kamsi do tmy za sebou. Medzi stenou jaskyne a miestom kdesi hlboko v tme vzrástol most, akoby z ničoho. „Čoskoro sa k nám pripojí, Majster.“Astrix tých dvoch sledoval a zároveň sa snažil prehltnúť otázky, čo sa mu drali na jazyk. „Oheň, Voda... pokiaľ viem, jeden zo živlov je aj vzduch.“ povedal si Astrix. Z tieňa sa vynorila tenká postava v sivej veste.
            Ema kráčala meravým krokom a bojazlivo sa obzerala. Les sa odrazu zmenil. Stmavol a stromy sa zdali byť studené a sivé ako kameň. Po chvíli sa zotmelo tak, že nič nevidela. Zastala a snažila sa nájsť v tme nejaký bod na orientáciu. Vtom začula vysoký zvuk. Tón píšťalky. Váhavo vykročila za ním. K tónu sa pridal ešte jeden a dlho zneli niekde v temnote. Ema zbadala v diaľke modré svetlo. Keď prišla bližšie, nemohla uveriť svojim očiam. Pozrela na nymfu v modrom rúchu a pred očami sa jej mihlo niekoľko obrazov. Spomienky, ktoré akosi stratila, cesta podzemím a jasmyňa, kde ju oslepilo obrovské svetlo. Zatriasla sa a potom pozrela na Astrixa. Všetci tám stáli s akýmsi očakávaním. Okolo nich žiaril prstenec bledých plamienkov a hlboko pod tým sa odrážal v temnej vode.
            Ema pristúpila k Astrixovi: „Čo sa zas deje?“ Astrix si nebol istý. Ema sa pozrela na starca v plášti a nyfmu. Tá na ňu uprene pozerala. Ema to neznášala, no aj tak nemohla sklopiť zrak. Majster hovoril ďalej: „Vítam vás medzi nami.Vás troch niečo spája. Vy traja ste boli vybraní, aby ste niesli orby živlov a chránili rovnováhu ostrova. V mene svojho rodu vás žiadam, aby ste ich prijali ako svoju súčasť. Žiadam vás o pomoc.“
„Niesli čo?“ spýtala sa Ema, no nedostala odpoveď.
Ty, Astrix, ponesieš orb ohňa, najodolnejší zo všetkých. Napriek tomu ho máš pevne vo svojej moci.“ Majster mávol rukou a na Astrixovom krku sa znova zjavil prívesok s okrídleným stvorením. Bol to drak.
Ema, ty si dostala do opatery orb vetra, ktorý je spomedzi živlov najrýchlejší. Nech je aj tvoja myseľ taká rýchla a presná.“ Znova mávol rukou a Emin krk ozdobil strieborný sokol. Emin pohľad sa na moment stretol s pohľadom nymfy a Ema sa znova nevoľky zatriasla. Majster si to nevšimol a pokračoval.
Tvoj orb, Lia, má moc na morom. No bude chvíľu trvať, než ho celkom ovládneš. O ničom nepochybuj.“ žiara okolo nej sa skrútila do drobného delfína na šnúrke.
Tento ostrov žije od nepamäti dvojným životom. Každá jeho strana sa snaží vytlačiť tú druhú. Od tejto chvíle ste jeho ochrancami a získavate nové možnosti. Náš čas vypršal, vraciam vás späť.“ Masjter zdvihol ruky. Plamienky sa vzniesli zo svojich miest a obkrútili sa okolo každého z troch nových ochrancov ostrova.
            Astrix, Ema a Lia stáli na vrchole Žabej hlavy. Popoludňajšie slnko im hrialo chrbty a okolo nich povieval morský vánok. Chvíľku si v tichosti vymieňali pohľady. „Hovoril som, že to bude dôležité.“ ozval sa Astrix a usmial sa na Liu. Potom pozrel na Emu a dodal: „Že sa tu budú diať veci, o ktoré nechcem prísť. Ale teraz,“ zovrel v dlani kovového draka na prívesku. „o ne už nemôžeme prísť.“
„Hej, sme v strede vecí!“ vyhlásila Ema veselo a vánok zosilnel do čerstvého vetra. Lia ticho pozerala na svoj prívesok. Delfín vyzeral bezstarostne. Zdal sa byť nerozhodný a slabý. Pozrela na Emu, vytešenú z nových možností a v hlave sa jej ozval pokojný a múdry hlas Majstra: „O ničom nepochybuj!“ Zdvihla hlavu a žiarivo sa usmiala na Astrixa. „To je neuveriteľné.“ vydýchla. Astrix z jej hlasu znova vycítil viac: „Ale verím tomu.“
„Máte predstavu, ako sa odtiaľto dostaneme?“ ozvala sa, keď sa obzrela. „Majster hovoril o nových možnostiach.“ povedal Astrix. Z vrcholu Žabej hlavy bolo ťažké sa dostať. Takmer nemožné. Vždy odtiaľ lezcov vyzdvihli vrtuľníkom. Teraz však na okolí nikto nebol. Zdalo sa, že skupina odišla a nikto si nevšimol, že dvaja lezci chýbajú.
„Je to jasné!“ usmiala sa Ema a vzniesla sa nad zem. Astrix na ňu chvíľu pozeral, ako sa šťastne vznáša. Potom sa zamyslel. Jeho živlom bol oheň. Tiež musel nájsť nejakú schopnosť, čo by mu pomohla dostať sa na planinu. Zapálil si v ruke malý plamienok a rozmýšľal. „Plamene sa tiež vznášajú.“ povedal si, no nemal ani poňatia, ako mu to pomôže.
            Vedľa neho skúšala Lia robiť neurčité pohyby rukami. Po chvíli sa aj jej prívesok rozžiaril a obkolesilo ju niekoľko vodných ramien. Zasmiala sa a doširoka otvorenými očami sledovala, ako sa pomaly skrúcajú a ohýbajú slnečné svetlo do všetkých strán. Mávla rukami a snažila sa ich usmerniť. Ramená sa predlžovali a ich pohyb sa zrýchlil. Nakoniec boli také dlhé, že sa dotýkali okraja útesu. Lia sa zohla a položila ruku na zem. Ramená splynuli do jedného a preklenuli medzeru medzi pláňou a Žabou hlavou trblietavým mostom.
            Astrix žasol nad jej schopnosťami a zároveň sa snažil tiež niečím prispieť. Nič ho nenapadalo, tak len poslal dlhý plameň na oblohu a pozeral naň, kým sa nerozplynul. Nakrátko pomyslel aj na možnosť, že by si nahnal silu do nôh a jednoducho preskočil na útes, no vzápätí si uvedomil, že ani tak to nedokáže. Jeho schopnosti na túto úlohu nestačili. Nevedel lietať ani stavať mosty. Musel sa uspokojiť s tým, že mu pomôžu schopnosti dievčat. Pomaly vykročil k vodnému mostu, čo vyčarila Lia. Vtom pocítil od chrbta závan vetra.
            Ema sa naňho mračila. Nevedel prečo, ale jej pohľad bol skutočne mrzutý. Pozrel na Liu. Stála na druhej strane mostu a pohrávala sa s drobnou bublinkou vody. Vykročil na most a opatrne sa dotkol vodného povrchu. Voda bola priezračná, no nabitá magickou energiou. Už sa do nej nedalo ponoriť. Astrix urobil ďalších pár krokov, pričom sa snažil nepozerať dolu. Cez vodný most bolo vidieť do hroznej hĺbky, až tam, kde sa lenivo prevaľovali vlnky mora.
            Astrix prešiel cez vodný most a zhlboka si vydýchol. Lia sa pri pohľade na jeho pokrivený výraz zasmiala: „Ale, snáď sa nebojíš výšky?“ Astrix na ňu pozrel a tiež sa musel smiať. „Výšku mám rád, naozaj. Ale na toto ma nikto nepripravil.“ zhodnotil Astrix a sledoval ako sa vodný most rozpadol, keď Lia zatlieskala. Ema sa zatiaľ vznášala nad zátokou a zachmúrene ich pozorovala. Potom zletela ku nim, aby ich počula.
„Majster povedal, že máme schopnosti, ale neprezradil aké.“ poznamenala Lia.
„Myslím, že bude o to zaujímavejšie ich hľadať.“ odpovedal Astrix a zhľadel sa na Vodoirnský les. Vysoké štíhle stromy sa kývali vo vetre ako vždy, ale tentoraz neboli obyčajnými stromami. Stále bol ohúrený z toho, že sú z nich kúzelné bytosti.
Odrazu si všimol, že vzduch tesne vedľa neho sa zavlnil, ako nad horúcou cestou. Inštinktívne uskočil a sledoval to. Vlna preletela okolo a zmizla.
„Čo sa deje?“ spýtala sa Lia znepokojene.
„Len... sa mi zdalo, že som čosi videl.“ zamietol Astrix, zložil si okuliare a začal ich sústredene leštiť. Pritom sa obrátil, aby sa pozrel, kam záhadná vlna vzduchu zmizla.
            Astrix stŕpol. Stál na okraji útesu, ale Žabia hlava tam už nebola. Miesto nej videl prístavnú zátoku. Tá bola od Žabej hlavy takmer pol kilometra. Astrix chytil Liu za plece, aby sa tiež pozrela. Lia vrhla ohúrený pohľad dole do prístavu a zhlboka sa nadýchla.
„Toto nie je normálne. Ten ostrov musí byť nabitý mágiou. Ale takéto niečo sa proste nedá!“ opakovala si potichu a očami lietala pomedzi stany v zátoke.
Astrix zdvihol hlavu a zavolal na Emu: „Vidíš to?“ Prikývla a potom sa zniesla na zem. „Mágia si z nás zase strieľa.“ ozvala sa s tvrdým výrazom na tvári. „To od nej vôbec nie je pekné.“ Vyčítavo sa obrátila na Liu, akoby za to mohla ona. Lia sa pýtala Astrixa: „Čo to vôbec bolo?“
„Nie som si istý. Akási guľa vzduchu, čo nie je vzduchom. Buď ich na nás niekto hádže, alebo sami prilietajú z lesa. Je to ako povedal Majster. Jedna strana ostrova sa snaží vytlačiť druhú. Ale ktorá je ktorá?“   Vtedy si Ema všimla jeho krvavú ruku. Zletela k nemu a chytila ju do dlaní. Pod jej prstami sa zamihalo magické svetlo a improvizovaný obväz spadol do piesku. Astrix ho zdvihol a čistým koncom si utrel napoly zaschnutú krv. Rana bola zacelená.
Astrix pozrel na Emu: „Ako si vedela, že to dokážeš?“
„Spomeň si na Majstra. Moja myseľ je rovnako rýchla ako vietor. Svoje schopnosti viem nájsť skoro okamžite.“ usmiala sa Ema. Astrix pocítil, že vietor sa mu hrá s vlasmi. „To je fajn,“ odvetil a nasadil si späť rukavicu. „Rád by som našiel tie svoje.“ Emin úsmev trochu pohasol. Všetci traja sa potichu pohli ku kempingu.
 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.