Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


kapitola 10. - Dve stopy

20. 10. 2008
Astrix zostal na Tigride, hoci tam už nemal čo robiť. Keď stretol Liu, jeho puto s ostrovom zosilnelo natoľko, že ho pocítil aj Kapitán.
            Zakaždým, keď sa k nemu priblížil, či už ho chcel pokarhať, pochváliť, alebo s ním jednoducho hovoriť, si to záhadne rozmyslel. Stal sa roztžitým a zabúdal na podstatné veci. S prepracovaním, hladinou hluku, či stresom to nemalo nič spoločné. Astrixova skrytá sila, hoci to sám Astrix nechcel, nútila Kapitána vyhýbať sa mu.
            Astrix vedel, že s Kapitánom niečo nie je v poriadku a pomáhal mu aspoň tým, že ho obchádzal všade, kde sa dalo. Otázky si tiež nechával pre seba. Medzitým sa pripojil k novej skupine a znova prešiel skúškou. Znova navštívil všetkých deväť miest označených na mape, okrem Ohňového chodníka. Tentoraz ho to bavilo o to viac, že mohol sprevádzať Liu. Ema sa tiež pridala, hoci niektoré akcie vynechávala a na zrazy chodila schválne neskôr, aby sa vyhla Kapitánovi. Často sa tvárila podráždene a chcela sa osamote rozprávať s Astrixom, no Astrix to vôbec nevnímal.Všetky akcie ho bavili ešte viac ako predtým.
            Kapitán bol napriek svojmu stavu veľmi vynachádzavý a každý deň prehádzal program akcií vyvesený na stene v jedálni. Astrix aj Ema tým strácali výhody, vďaka ktorým vytŕčali z radu ostatných členov. Obaja si občas pomáhali svojimi schopnosťami, no vždy tak, aby to nikto nespoznal. Astrix postupne ovládol obrovskú silu ohňa. Stváral vďaka nej rôzne kúsky a Ema sa zas zlepšovala v levitácii. Vychádzali spolu dobre, až kým neprišiel siedmy deň a výstup na Skalu Fénixa.
            V to ráno Astrix sedel na lavičke pred jedálňou, zahĺbený do komiksu. Na jednej stránke bolo bludisko, ktoré sa už dlho snažil prejsť. Skúšal to najmenej stokrát, no vždy skončil v slepej uličke. Lia práve vyšla z chatky. Prišla k nemu a pozrela mu ponad plece.
„Drž sa stále jednej steny. Časom vyjdeš z každého bludiska.“ poradila mu z ničoho nič, až sa strhol a zaklapol knižku. Potom ju odložil a obrátil sa na Liu: „Skúsim to. Nabudúce.“ dodal, keď videl ako sa adepti zbiehajú na pred jedáleň.
            Pod úpätie skaly ich doviezla Nikova dodávka, pričom z nich takmer vytriasla dušu. Najviac hundrala partia kartárov. „Neviem ako je vám, no mňa bolí úplne všetko.“ ozval sa prvý z nich potom, ako vyskočil z dodávky a poriadne si natiahol chrbát. Vzápätí k nemu priskočil ďalší a zo srandy mu stúpil na nohu. „Na toto si zabudol.“ zasmial sa a potom vyvalil oči na Fénixovu skalu. „Ako sa preboha máme vydriapať na tak obrovský šuter?“ Zahundral nahlas. Potom vystúpil Kapitán a oboch tak zvozil, že celý deň už ani nepípli.
            Astrix vystúpil tiež a zhlboka sa nadýchol. Povedal by, že je zase doma, keby to nebola somarina. Pozrel na Liu. Nemohol si pomôcť, no keď vyskočila z dodávky a zopla si vlasy, musel sa usmiať. Na akcie ako bola táto si obliekala čierne tričko bez rukávov potlačené bielymi štíhlymi motýľmi. Za ňou vyliezla Ema a znova sa mračila. Astrixovi sa najskôr zdalo, že sa mračí kvôli jasnému slnku, no potom si všimol, kam Ema pozerá. Zazerala na Liin chrbát. Lia stála presne medzi Emou a Astrixom. Vtom sa Emine oči znova pohli. Pozerala stále tým istým smerom, no o čosi hlbšie. Mračila sa na Astrixa. Čosi mu zašušťalo v ušiach, a hoci to bol len vietor, Astrixovi to znelo ako rozhnevaný šepot. Lia si urobila druhý cop a potom pozrela na Astrixa. Chvíľu ho nechala neprítomne zízať a potom spravila veslý pohyb prstami, akoby mu kývala. Astrix zažmurkal a pustil Emin výraz z hlavy. Pripravil sa na výstup. Pozrel hore, na vrchol skaly. Tam hore sa dostal tesne za Emou, keď sa na skalu štverali prvý raz, so starou skupinou. Na väčšine akcií bola jediná, kto ho predbehol. Skala bola tá istá, ale Astrx vo vzduchu cítil drobný rozdiel.
            Kapitán zohnal skupinu dokopy. Lia sa postavila vedľa Astrixa. „Tešíš sa?“ spýtal sa potichu. „A ty?“ usmiala sa. Astrix jej chcel odpovedať, že na nič iné od rána nečaká, no Kapitán chystal sa k tomu niečo povedať. Astrix teda zmĺkol a poslušne presunul pozornosť na Kapitána. Kapitán si odkašľal, pozrel na Astrixa a slová mu uviazli v hrdle.
Tvár sa mu zkrivila do panického výrazu. Astrix sa naňho nemohol pozerať. Sila, ktorá mu škodila, rástla zo dňa na deň. Astrix za sebou počul Emu: „To nebude dobré.“Astrix sa k nej naklonil a šepol: „Ema, musíme preč!“ Niektorí si už vymieňali spýtavé pohľady.
„Utiecť?!“opýtala sa Ema zhrozene.
„Vzdialiť sa.“ opravil ju Astrix a pohol sa k dodávke. Lia sa na nich spýtavo pozrela, no Astrix jej naznačil, nech zostane na mieste. Spolu s Emou sa vzdialili na päťdesiat krokov od Kapitána. Či mu pomohli, to už nevideli. Boli si istí, že to malo význam, až keď k oblohe vyleteli hroty lán a výstup sa začal.
            Kapitán sa privliekol ku dverám dodávky a sťažka ich otvoril. Kútikom oka zaregistroval, že stoja obďaleč. Nevyzeral dobre. Chceli mu pomôcť, ale vedeli, že by mu to ešte viac uškodilo. A tak len veľkým oblúkom obišli dodávku, zdvihli zo zeme dva katapulty s lanom, ktoré im tam nechal a pridali sa k ostatným.
            Dosť rýchlo sa priblížili k zbytku skupiny. Ema liezla prvá, Astrix bol kúsok pod ňou, trochu viac napravo. Stena bola skôr svahom, mierna a rozložitá, no napriek tomu videl Astrix ostatných lezcov z rôznych čudných uhlov. Vedľa neho viseli dvaja hundroši a nazvájom sa udierali do ramien. Celkom hore bola športová partia. Oni liezli s takmer dokonalou technikou. Kúsok pod nimi liezla Lia. Predovšetkým ju chcel dobehnúť. Skúšal rôzne triky, kľučkoval a vyhýbal sa ostatným, ale Ema bola stále kus nad ním. Až potom si všimol, ako to robí. Ruky len zľahka prikladala na kamene a vznášala sa kúštik od steny, aby to vyzeralo, že lezie. Keď sa zastavila, aby si navinula lano, ich pohľady sa stretli. Ema sa naňho s výsmechom pozrela. Znovu začul poryv vetra, ktorý znel ako šepot. Tentoraz to pripomínalo vzdialený posmech bandy detí. Astrixa to jednoducho škrelo. Hlavne preto, že s tým nič nemohol robiť. Po chvíli sa Ema dostala na čelo skupiny a Astrix liezol tesne za ňou ako druhý. Iba raz sa pozrel dole a práve to ho stálo šancu predbehnúť Emu.
Videl, ako kúsok od neho lezie Lia. Zdvihla hlavu a znovu za ním poslala ten úsmev. Bol neprekonateľný. Astrix sa zaprel do skaly, nechal Emu nech si lezie a čakal na Liu. Bola už skoro pri ňom. Vtedy si uvedomil, čo spôsobuje tú malú odlišnosť vo vzduchu. Stará skupina liezla v dokonalom bezvetrí. Teraz však okolo skaly previeval jemný vánok. Šepotal ako tisíc drobných zákerných hláskov. Astrix sa zadíval na kameň ktorého sa držala Lia. Odrazu sa tesne pri povrchu skaly zaleskol hnedý pásik. Skalný prach. „Lia...!“ zvolal na ňu, o sekundu neskôr než mal. Kameň povolil a Lia stratila rovnováhu. Snažila sa prichytiť o stenu rukami. Vtedy Astrix zbadal, že pod ňou visí dlhá slučka jej vlastného lana. Nemala ho pritiahnuté.
Zošmykla sa a padala dolu chrbtom do hĺbky. Astrix nemal čas rozmýšľať. Ak si Lia nenavinie lano, padne až na jeho koniec a to by ju mohlo vážne rozhodiť. Astrix otvoril poistku na svojom lane a skočil dole. Len niečo vyše sekundy sa pozeral do Liiných vydesených očí. Astrix ju dostihol, chytil ju za zápästie. Astrix sa z celej sily sústredil na svoju ruku. Teplo mu zo srdca znova vyrazilo do prstov a celé rameno mal ako z kameňa. Bleskovo zavrel svoju poistku. Obaja s trhnutím zastali v polovici skalnej steny. Astrix skríkol na Liu: „Naviň to lano, rýchlo! Otvor poistku!“ našťastie pochopila a okamžite poslúchla. Kým sa jej lano navinulo, Astrixa bolela celá ruka aj chrbát. Nebyť jeho schopností, bol by si natrhol niekoľko svalov.
Lia zavrela poistku a znova sa zaprela do steny. Nakrátko pozrela dole a potom sa hlbokým pohľadom zadívala na Astrixa. Myslel že vybuchne. Ten jeden pohľad bol silnejší ako zásah do žalúdka, hoci neporovnateľne príjemnejší. Zrazu nepochyboval o tom, že aj ona má mágiu v srdci. „Ďakujem.“ povedala tak potichu, že ju sotva počul. Napriek tomu sa mu to slovo ešte dlho ozývalo v hlave.
            Spolu, pomaly a opatrne zliezli dolu. Ani jedného nemrzelo, že nedosiahli vrchol skaly. Lia zoskočila do piesku, za ňou zletel Astrix. Pohli sa späť k dodávke. Vtom sa Astrix zastavil. Obrátil sa a pozrel sa na stopy v piesku. Jedny jeho vlastné, druhé boli jej. Našiel medzi nimi dve, ktoré boli najjasnejšie. Lia ho načudovane sledovala. Zohol sa, zapálil vo svojej ruke plameň a priložil ju k tým dvom stopám. Lia podišla bližšie a s úžasom pozorovala, ako sa piesok sa zmenil na sklo a zvečnil spomienku na nich dvoch pod úpätín Skaly Fénixa. „Táto skala na nás nikdy nezabudne.“ povedal Astrix. „Ako si to urobil?“ chcela sa spýtať Lia, no neurobila to. Taká otázka bola na ňu jednoducho príliš hlúpa. „Ty si čarodejník.“ povedala. Chcela ho chytiť za ruku, no on ju odtiahol. Lia naňho prekvapene pozrela. „Ešte stále páli.“ vysvetlil jej Astrix a chytil ju druhou rukou. „A som si istý, že aj ty sa naučíš kúzliť.“ Lia sa pri tej predstave zahľadela kamsi ďaleko ponad kamennú pláň. „Verím tomu.“ povedal Astrix a potom sa vrátili k dodávke. Niekoľko metrov nad nimi visela Ema na lane, oči sa jej leskli a jej tvár pripomínala strašnú masku.
            Popoludní si Astrix znova sadol na lavičku a skúšal prejsť bludisko. Stále prechádzal po jednej strane. Keď prišiel do slepej uličky, jednoducho sa obrátil a pokračoval inde. Po chvíli k nemu prišla Lia. „Máš pravdu.“ povedal jej, ani nezdvihol oči od bludiska. Lia si k nemu prisadla a sledovala, ako sa motá prstom po stránke. „Veď ja mám vždy pravdu.“ zasmiala sa, keď Astrix víťazoslávne prišiel do cieľa. Potom mu zobrala knižku z rúk a pozrela sa na bludisko. Položila prst na štart a vybrala sa inou cestou. Bola v cieli oveľa rýchlejšie než Astrix. „Mal si ísť po ľavej strane.“ odvetila. Potom zdvihla hlavu a jej úsmev zmizol. Astrix bol preč.

            Šepot v jeho hlave bol neznesiteľný. Ozýval sa zo všetkých strán. Astrix bežal cez les, potkýnal sa o korene a snažil sa toho zbaviť. Zrazu vybehol na miesto, kde cez dieru v stromoch presvital fľak jasného slnečného svetla a šepot náhle stíchol. Uprostred svetla stála Ema. „Potrebujem sa s tebou rozprávať.“ povedala pochmúrne. Pohľad mala meravo upretý na Astrixovu tvár. „Stačilo povedať. Úplne normálne.“ Astrix sa snažil chytiť dych. „Povedz mi jednu vec. Keď sme boli na Litionskej stene...“ ozvala sa. Astrix si spomenul na zátoku so zradným prílivom, kde sa takmer utopila. „...prečo si ma vytiahol z vody?“ spýtala sa Ema. Astrix sa na ňu zamračil. „Ja som ťa odnikiaľ neťahal. To bol Tom, nepamätáš sa?“ odvetil Astrix. Vtom sa čosi v Eminej tvári pohlo. Pootvorila ústa, znova ich zavrela a potom sa mu obrátila chrbtom. Bola zmätená. Nechcela tomu veriť. Astrix ju nechal na pokoji. „V podzemí jej musela prehádzať aj spomienky.“ pomyslel si a vydal sa späť do tábora.

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.