Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


kapitola 1. - Ostrovy

20. 10. 2008
Astrix sedel pri okne a zamyslene sledoval morskú hladinu, ktorá sa mihala pod trupom lietadla. Keby nebolo zamračené, odrážalo by sa od nej slnko. Pomaly zdvihol pohľad k sivej oblohe. Oblaky sa plazili po obzore a navzájom si vymieňali kúsky bielej pary. Tlmený hukot leteckých motorov a nepatrné pohojdávanie prinútilo Astrixa oprieť sa unavene do sedadla a pretrieť si oči. Už sa tešil ako bude vyzerať Tigrida.
Bol to malý ostrov v porovnaní s ostrovmi, na aké sa chodí na dovolenky. Na tomto ostrove sa každé leto konal tábor pre mladých športovcov so zameraním na lezenie, tak to stálo v inzeráte. Astrix ho našiel celkom náhodou, keď listoval v letnom vydaní otcových obľúbených novín. Tábor sa ukázal ako jediná rozumná možnosť strávenia prázdnin. Založil ho akýsi úžasný dobrodruh so širokým úsmevom, ktorý si hovorí Feri. Feri Fanga. Astrix sa v duchu zasmial. Pod takým menom by si predstavil podmračeného päťdesiatnika zastrčeného niekde v kancelárii s peknými výhľadom na dôchodok.
Astrix už dávno omrzelo pozorovať vlny na mori, keď sa takmer trojhodinový let chýlil ku koncu. Ozvalo sa zapípanie a zamatový hlas letušky zašveholil: „Pripútajte sa, prosím. Pristávame.“
Astrix si znudene pritiahol pás. Letuška prešla po palube lietadla a s prázdnym bielym úsmevom budila tých, ktorým sa podarilo zdriemnuť si, aj tých, ktorí tak iba vyzerali. Lietadlo sa mierne nahlo dopredu a klapky sa so zabzučaním nastavili do pristávacej polohy.
            O pár minút postával Astrix pri páse s batožinou a vyčkával, kým sa objaví aj jeho taška. Potláčal drobné kúsky nervozity, ktoré sa k nemu zakrádali od chrbta. Všetko išlo hladko a to nebolo bežné. Prešľapoval z jednej nohy na druhú, akoby ani jedna nechcela niesť jeho váhu. Astrix bol chudý, no po návrate z lietadla sa cítil, akoby o polovicu pribral. Posunul si okuliare a jeho oči sa rozbehli po príletovej hale. Keď mohol sledovať tak živé prostredie, nervozita ho opustila.
Okolo pásu postávali hlúčiky ľudí. Niektorí sa nenútene zhovárali, iní pozerali na hodinky, hrali sa s mobilom alebo sa nechali predstavovať priateľom svojich priateľov. Zväčša to boli deti okolo Astrixovho veku, niektoré staršie a niektoré mladšie. Postupne si rozoberali svoju batožinu a vychádzali von pred budovu. Astrix so záujmom sledoval, čo všetko dokážu spraviť kvôli štýlu. V rade kufrov, čo sa šinula po páse si všimol objemnú tašku pomaľovanú maskáčovými vzormi, škrabancami a priestrelmi, ktoré vyzerali takmer ako pravé. Nemohol si odpustiť drobný úškľabok. Ako mohli niekoho s takouto batožinou pustiť do lietadla? Tú armádnu tašku si vyzdvihli dvaja chlapci asi v Astrixovom veku, ktorí vyzerali ako dvojčatá a tvárili sa nadmieru drsne. Obaja s až nezdravo svetlými vlasmi, zostrihaní takmer dohola, v čisto maskáčovom oblečení. O niekoľko tašiek ďalej si Astrix všimol chlapca s gaštanovo hnedými vlasmi, asi o rok mladšieho, ako sa snaží stiahnuť z pásu veľkú tašku. Astrixovi sa chvíľu zdalo komické, ako úporne ťahá popruh a taška sa stále posúva ďalej. Potom si však všimol partiu chalanov, ktorá stála kúsok za zúfalým chlapcom. Všetci boli najmenej o hlavu vyšší a na tváre sa im drali pobavené výrazy. Vtedy drobec mocne potiahol za popruh a ten sa odtrhol. Partia sa pustila do rehotu, zatiaľ čo on spadol na zem a bezradne zvieral popruh v ruke. Vstal a zúfalo pozrel na tašku. Ešte raz pristúpil k pásu a chytil tašku za kovové krúžky, na ktorých bol predtým popruh.
Astrix sa už nemohol pozerať, ako sa drobec trápi s taškou. Vyzerala väčšia ako on, a určite aj toľko vážila. Astrix sa pomalým krokom vybral k nemu, že mu pomôže. V momente, keď ho chcel osloviť, drobec sa zaprel a stiahol tašku z pásu. Astrix sa zarazil a zostal tupo stáť na mieste. „Tak nič.“ pomyslel si a vrátil sa približne na miesto, kde postával predtým. Drobec si odfrkol a partia chalanov mu ironicky zatlieskala.
 Dav sa pomaly roztrácal a Astrix znervóznel. Na páse sa stále neobjavila jeho zelená taška. Astrix obehol celý pás, ale svoju tašku nenašiel. Nervozita sa mu v okamihu vrátila. Poobzeral sa po odbavovacej hale. „Je možné, že letela iným lietadlom? Nie. Alebo ju niekto omylom zobral? Nie...“ staval si v mysli všetky katastrofické scenáre a hneď ich aj škrtal. Hodil pohľad cez presklenú prednú stenu haly. V polovici schodov videl drobca, ako sa plahočí s veľkou taškou, kúsok pred ním šli presne zladeným a rýchlym krokom armádne dvojčatá a oproti nim sa ponáhľal chlapík v bielej mikine. Astrix sa rozbehol ku nim, okamžite však zastal. Najprv musel nájsť svoju tašku. Rozbehol sa späť k pásu, no znova zabrzdil. Bol zmätený. Po chvíli zastal a sústredene sa poobzeral okolo. Vtom mu padol zrak na chlapíka v bielej mikine, ktorý sa prešmykol otáčavými dverami do haly a zamieril k pultu informácií.
Bol celý v bielom, dokonca mal na hlave hrubú bielu čiapku. „Feri.“ napadlo Astrixa okamžite. Napriek tomu, že mu muselo byť neskutočne teplo, vyškieral sa na slečnu za pultom. Tá s kamennou tvárou pokrčila plecami. Potom sa Feri skúsil obzrieť po hale, no jeho oči zamestnala mucha, čo sa mu snažila pristáť na nose. Astrix sa k nemu pohol ráznym krokom. Feri konečne zaostril do na Astrixa. Jeho šibnutý úsmev sa zúžil o pár stoličiek.
„Kde máš batožinu?“ oslovil ho stručne.
„Čo ja viem... asi si odskočila na Bahamy.“ odpovedal Astrix rezignovane, no dal si záležať, aby mu Feri rozumel. Potom pokrčil plecami. Feri sa nahlas zasmial a hneď na to veľmi náhle sklapol. Bol oveľa mladší, než Astrix čakal. Nemal ani tridsať. Pár ľudí si Feriho premeralo uzemňujúcim pohľadom.
„Aha...“ hlesol Feri tupo a zahľadel sa kamsi za Astrixovo plece. Znova mal problém zaostriť do správnej hĺbky. „Nie je tá tvoja taška zelená?“ opýtal sa Astrix po chvíli. Astrixova tvár sa rozžiarila.
„Áno, je!“ odvetil Astrix a obrátil sa. Jeho taška sa povaľovala na zemi vedľa pásu v odbavovacej hale.
„Ja som Feri. Feri...“ ozval sa Feri, keď nastupovali s Astrixom do terénnej buginy pristavenej pred nenápadnou halou letiska.
„Hej, Fanga. Viem. Ja som Astrix.“ skočil mu Astrix do reči a usadil sa v sedadle spolujazdca. Obzrel si buginu zvnútra. Väčšinu karosérie pokrývala vrstva zaschnutého blata, bola tiež na viacerých miestach nepekne odretá. V Astrixovej hlave sa usadila nemilá predtucha. Feri skočil do sedadla schmatol Astrixovu tašku a hodil ju dozadu. Potom chytil Astrixovu ruku a kŕčovito ňou potriasol. „Vitaj na Konberone. Keby si dačo potreboval, stačí si vypýtať. A možeš mi tykať.“ Astrix sa zháčil. V inzeráte bol názov ostrova Tigrida, nie Konberon. Rozhodol sa že to nechá tak. Zatiaľ. Feri vylovil z vrecka kľúčik, zarazil ho do zapaľovania a nemilosrdne ním skrútol. Ozval sa hromový chrčivý rachot a parkovisko zahalil oblak čierneho, štipľavo páchnuceho dymu.
„Týmto normálne vozíš ľudí?!“ zakričal Astrix cez vrčanie motora. Ten zvuk mu po chvíli ticha v príletovej hale trhal uši. Cítil a tiež videl, ako sa mu natriasajú okuliare.
„Zmeškal si autobus.“ zvolal Feri miesto odpovede a skrčil sa pod volant.
„Aha... A čo tam robíš?“ znepokojene sa spýtal Astrix. Snažil sa vdychovať čo najmenej zasvineného vzduchu.
„Dávam na miesto pedály.“ Feriho odpoveď chvíľu znela Astrixovi v hlave, kým pochopil, čo znamená. Tá bugina bola kompletne na rozpadnutie. Totálny vrak, v ktorom žiadna jazda nemôže skončiť dobre. Feri náhle dupol na plyn a drobná paródia na auto sa trasľavo rozbehla po ceste pozdĺž skalnatého pobrežia. Tu a tam spomedzi skál a stromov vykúkali drobné domy so zaprášenými stenami a okenicami v ošumelých prírodných farbách.
„Na druhú stranu od letiska je hlavné mesto. Toto je vlastne vidiek.“ komentoval to Feri. Astrix s ním mohol len mlčky súhlasiť. Cesta bola v celku zachovaná, no buginou to napriek tomu znamenite hádzalo.
„Výborné na turistiku.“ dodal Feri a Astrix si pomyslel, že radšej by túto cestu prešiel pešo.
„A skaly, tie si pochvaľujú všetci. Tí, čo chodia loziť.“ ozval sa Feri znova. Astrix k tomu chcel niečo povedať, no bugina tak poskočila, že si takmer ohryzol jazyk.
„Ale sú krásne aj na pozeranie. Superná scenéria!“ skríkol Feri. Astrix si nemohol všímať okolie, ako sa snažil udržať sa v sedadle. Feri očividne nepoznal také zbytočnosti ako bezpečnostné pásy. Zdalo sa že si šialenú jazdu užíva. Astrixovi sa postupne prestal páčiť jeho brutálne široký úsmev a spôsob, akým zvieral volant. Rovnako postupne mu došlo, že byť posledný sa nevypláca. Chcel si to zapamätať, no ďalší skos mu to vyklepol z hlavy. Rútili sa po okraji pobrežného útesu, ktorý sa kľukatil popri ligotavej morskej hladine. Na hrane medzi oblohou a morom zakrytej závojom načervenalých oblakov zapadalo slnko. Nespočítateľné množstvo zlatých odleskov tancovalo na rozčerenej vode a prach na Astrixových okuliaroch ich rozmazával do fantastických tvarov. „Máš pravdu.“ povedal Astrix, keď sa natriasanie trocha ustálilo. „Je to krása.“
„Drž sa!“ poznamenal Feri. Astrix pozrel vpred na cestu a všimol si, že kúsok pred nimi sa stáča pozdĺž útesu takmer v pravom uhle.
„Brzdi!“ vykríkol.
„Hej.“ ozval sa Feri a trhol volantom. Bugina sa skrútila v drastickom šmyku a vybrala zákrutu na dvoch kolesách. Astrix strávil jednu desivo dlhú sekundu nalepený na dverách odstredivou silou. Feri vrátil volant do pôvodnej polohy a s dementným úsmevom nechal buginu dosadnúť na všetky štyri kolesá. Tak ako na letisku, aj teraz sa nahlas zarehotal a hneď zas sklapol. Ďalej si to šinuli po ceste, bez zlomenín, odrenín, pomliaždenín, bez akéhokoľvek zranenia.
Astrix si znova sadol na miesto. Ukradomky pozeral na Feriho a napadlo mu naraz niekoľko otázok: „Je ten zdravý? Čo to stvára? Ako to že sa nám to podarilo prežiť?“ Až teraz si všimol, že Feri má na rukách rukavice s odstrihnutými prstami a natlačeným logom. Boli to dve písmená F, zaseknuté do seba. Feri Fanga. Feri sa obrátil na Astrixa s pobaveným výrazom na tvári a niečo rozprával, ale Astrix jeho slová nevnímal.
Bol dosť mimo z toho všetkého. Jeho prázdniny bývali vždy fádne, bolo to zakaždým úplne rovnakých šesťdesiat dní. Astrix nemohol uveriť tomu, ako sa veci dokážu zmeniť. Feri sa vrátil pohľadom na cestu. Slnko za ponáralo za obzor a pozlacovalo celý útes. Stálo za to sem prísť, už len kvôli tomuto pohľadu. Astrix ľutoval že si nezobral foťák. Zapíše si to aspoň do pamäti.
Cesta sa začala zvažovať a Feri dal nohu z plynu. Astrix mu videl na očiach, že keby mohol, kľudne si dá ruky za hlavu a nohy vyloží až na kapotu. Naskytol sa im výhľad na drobný záliv celý zaplnený prístavom pre malé trajekty. „Takže sa nakoniec predsa len dostaneme na Tigridu.“ vydýchol si Astrix v duchu. Potom si pozornejšie prezrel prístav. Pri móle stál jediný trajekt a ľudia na palube odväzovali istiace laná.
„Hm...Feri?...“ ozval sa Astrix.
„Hej, vidím. Zdrhá nám. Som mu vravel nech... “povedal Feri, no hlas mu pomaly klesal do rozčúleného mrmlania. Asi bolo plné nevhodných výrazov. Zrazu s tým prestal a dupol na plyn. Astrix sa zakvačil do sedadla a zhrozene sledoval ako sa rútia dole kopcom. Neopovážil sa ani len dýchať. O niekoľko desiatok metrov nižšie cestu križoval plot. Pri bráne stál strážnik a práve sa ju chystal zatvoriť. Len čo uvidel malý stroj valiaci sa z útesu, bleskovo cúvol ďalej od cesty a zakryl si ústa aj nos šatkou. Feri sa ešte raz zarehotal, no potom pozrel na mólo a zamračil sa. Trajekt sa pomaly rozbiehal.
Feri nastavil buginu rovnobežne s loďou a vyhnal otáčky motora na maximum. Astrix by bol odprisahal, že ten rachot drví aj útes za prístavom. Kapota buginy sa tak natriasala, že bolo ťažké vidieť dopredu. Pod kolesami na zlomok sekundy zaškrípali dosky móla a bugina letela ponad zlatavú morskú hladinu. Ten let sa zdal Astrixovi nekonečný. Už videl, ako bugina padá a norí sa do bahnistej prístavnej vody. Nápravy zavŕzgali a Astrixa prebral náhly náraz. Feri pre zmenu dupol na brzdu. Z pneumatík sa výdatne zadymilo a bugina zastala.
„Už som myslel, že nám ujde.“ zafučal si Feri a vytiahol zo zapaľovania kľúčik. Motor stíchol, akoby od úľavy. 
„Raz niekoho zabiješ.“ odpovedal mu Astrix vážne. 
„Tak dúfaj, že to nebudeš ty.“ Feri sa len hrozne uškrnul.
„Toto robíš bežne?“ opýtal sa Astrix. Stále mal pred očami strážnika pri bráne, čo zmizol v oblaku prachu.
„Hm...nie.“ povedal Feri, ale nie veľmi presvedčivo.
Astrix vyliezol z buginy a chvíľku presviedčal svoje nohy, aby ho držali. Kolená sa mu strašne triasli a rovnako jeho žalúdok nevedel obsedieť na svojom mieste. Dotackal sa k zábradliu a opral sa oň. Pár krát sa zhlboka nadýchol a bolo mu lepšie. „Prežil som.“ povedal si.
Trajekt mal plochú palubu, priestor pre vozidlá a nad ním nadstavbu s lavičkami a búdkou pre kapitána. Odtiaľ zhora sa ozýval džavot ostatných deciek. Celá zadná časť lode vypovedala o Feriho kaskadérskych kúskoch. Na palube sa leskli čierne pásy od pneumatík, škrabance, stopy po oleji a súčiastkach. Bolo záhadou, ako sa môže tá malá kopa plechu ešte držať pokope. Trajekt sa pomaly vzdialil od ostrova a čeril miernu hladinu mora. Astrix pocítil na tvári závan morského vetra. Vietor mal rád. Rovnako ako výšku. Pre tieto veci sem prišiel. Zhlboka sa nadýchol a sledoval purpurovú žiaru na obzore, tam, kde pred chvíľou zmizlo slnko. Za sebou vycítil Feriho.
„Sú fakt nádherné, tie západy slnka. Ja sa len divím, že si to tu ešte nikto necvakol.“ ozval sa Feri.
„Asi nikomu nenapadlo zobrať si sem foťák. Ani mne. Aj tak by si mi ho po ceste rozmlátil.“ zamyslene odvetil Astrix a s vyčítavým úsmevom pozrel na Feriho. Stál zhrbený ako malý chalan a pohrával sa s fľaškou minerálky.
„Fakt. Ale ja si nemôžem pomôcť, chápeš? Baví ma to.“ napil sa, zatiahol vrchnák a hodil fľašku do auta.
 „Ako vyzerá Tigrida?“ vyzvedal Astrix.
Feri pokrčil plecami. „Rovnako ako Konberon. Samé skaly, sem tam strom... Čo ti budem rozprávať, uvidíš keď prídeme.“
Astrix sa nepýtal zo zvedavosti, ale preto, že zdĺhavá plavba bola nudná. Nemohol nič robiť, tak sa aspoň pokúsil spočítať minulé Feriho príchody podľa stôp na lodi. Aj to ho však rýchlo omrzelo, keďže sa nedal získať žiadny určitý výsledok. Po chvíli tupého mlčania sa Astrix spýtal: „Koľko nás tam bude?“
Feri učupený pri jednom z kolies buginy zdvihol hlavu. „Čo ja viem... dosť. Máš tam skupiny... dve amatérske a dve ako... profícke.“
„A koľko ich je v jednej skupine?“ uľahčil mu to Astrix.
„To je vždy inak. Okolo desať.“ odvetil Feri a prešiel k druhému kolesu. „Prečo sa pýtaš?“
Medzi štyridsiatimi ľuďmi sa dá nájsť aspoň jeden, s ktorým sa dá rozumne baviť. Astrix tomu aspoň veril. Dúfal, že okrem lezenia, mora, zdravého vzduchu a zábavy tu nájde aj možnosť nájsť si nových priateľov. Feri Fanga ho zaujal, ale stále to nebolo ono. Astrix hľadal niekoho na rovnakej úrovni. Keď už nie vkusom, tak aspoň vekom.
 „Chceš si chytiť dobré miesto?“ vypytoval sa Feri.
„Čo? Nie, len som sa trochu zamyslel.“ strhol sa Astrix.
„Ach tak. Ty si taký hm... zamýšľavý typ, čo?“ Feri sa znova uškŕňal. Viacerým ľuďom to liezlo na nervy.
„Presne si to vystihol.“ odobril Astrix, no myslel to skôr ironicky. „Keď ja som zamýšľavý, tak Feriho by som mohol nazývať asi zašívmalý. A keď nezmení svoj spôsob jazdy, bude z neho čoskoro zašívaný.“ vravel si Astrix. Ale v podstate mal Feri pravdu.
Pobrežie Tigridy sa blížilo. Mala asi polovičnú veľkosť oproti Konberonu, ale to sa dalo len ťažko odhadnúť kvôli oblakom, ktoré ju z veľkej časti zakrývali. Určite do bol ostrov oveľa skalnatejší a pestrejší než Konberon. Astrix si všimol že pozostáva z viacerých druhov kameňa. Červené pásy pieskovca s množstvom tehlových odtieňov sa striedali s lesklými vrstvami tmavého čadiča. Do mračien nad ostrovom akoby sa miešal slabý dym sopky. Zblízka ostrov vyzeral ako vyzdvihnutý kus nad hladinu. Celé pobrežie lemovali vysoké útesy, rozlámané skaly a kamenné ostrovčeky. Na jednom mieste bol útes prepadnutý do zálivu. Tam stálo rovnaké mólo ako na Konberone, ale prístav chýbal. Miesto neho tam Astrix uvidel niečo, čo mu hrozne pripomínalo vojenskú základňu z nejakého filmu. Veľké stany so škvrnami prírodných farieb, obité sudy, palety plné krabíc s červenými pečiatkami a plno pobiehajúcich ľudí. „Nasadaj, kamarát. Ide sa dole.“ zvolal Feri usadený v bugine. Astrix váhal, ale nakoniec sa vmiesil do zástupu ostatných detí. „Radšej nie, ďakujem.“ naznačil Ferimu.
 „No dobre, ako chceš.“ odvetil Feri trochu sklamane, naštartoval, zaradil spiatočku a vyletel s buginou na mólo. O chvíľu sa hnal po piesočnej pláži a zdvíhal pritom toľko piesku, že nebolo vidieť ani na päť metrov. Nakoniec šmykom zastal pred jedinou betónovou budovou v zálive. Ohromnú pieskovú sprchu, ktorú to spôsobilo, schytali šiesti chlapíci postávajúci okolo. Všetci si stihli dostatočne zakryť tváre, až na jedného, ktorý mal práve plné ruky akýchsi popruhov. Kašľajúc sa rozutekali na všetky strany.
Astrix si v tej chvíli spomenul, že má u Feriho tašku. Hneď sa chcel vybrať za ním, no cez poletujúci piesok ho vlastne ani nevidel. Feri nečakal, ani kým sa piesok usadí. Vyskočil z buginy aj s Astrixovou taškou a pribehol k nemu. „Stan číslo štyri, utekaj.“ povedal Feri, podal mu tašku a zmizol znova kdesi v piesku.
 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.